Rozhovor s Alainom de Benoistom o kresťanstve

V roku 2005 poskytol Alaine de Benoist rozhovor pre The Occidental Quarterly, ktorý bol publikovaný pod titulom „Syn Európy: Rozhovor s Alainom de Benoist.“ Rozhovor bol veľmi obšírny a nakoniec sa pristúpilo k jeho skráteniu. Došlo k odstráneniu Benoistových kritických pohľadov na kresťanstvo a ľudskú vedu. Benoist mi poskytol originál celého rozhovoru vo francúzštine a tak som mohol časť „stratených“ pasáží preložiť pre 1. zväzok North American New Right.

Greg Johnson

OQ: Podľa „Manifestu Novej pravice“ medzi 5 hlavných charakteristík modernity patrí individualizácia, masovosť, desakralizácia, racionalizácia a univerzalizmus. Nová pravica vystopovala, že korene modernity sú sekularizovanou formou kresťanskej metafyziky. Je tiež známa odmietaním ďalšieho produktu kresťanstva – egalitarizmu (rovnostárstva). Aké sú aristokratické hodnoty, ktoré by Nová pravica chcela uviesť do života a ako môžu vyvážiť každú z týchto deštruktívnych tendencií? A ako by mohol v súčasnosti ktokoľvek zachovávať aristokratické hodnoty?

Alain de Benoist: Označiť rovnostárstvo za číry produkt kresťanstva je prílišné zjednodušenie, ktorého by som sa ja osobne nepridržiaval. Veci sú predsa len trochu komplexnejšie. Na druhej strane, treba povedať, že príchod modernity môže byť pochopený a analyzovaný iba vo svetle rozsiahleho procesu sekularizácie, ktorý ho charakterizuje. Ide o to, že určité témy (pohľady), ktoré boli predtým vyjadrené v teologickom zmysle, boli transformované do sekulárnej sféry. Príkladom môže byť ideológia progresu, sľub spásy bol transformovaný do prísľubu šťastnej budúcnosti. Predstava progresu je súčasťou lineárnej vízie našej histórie (v opozícií voči cyklickému alebo kruhovému ponímaniu histórie), privilegovanie budúcnosti, ktoré nám bolo predstavené skrz biblické myšlienky. Koncept rovnosti (ktorý však treba rozlíšiť od rovnostárstva ako takého) má svoj pôvod v kresťanskom učení o rovnom vzťahu všetkých ľudských duší s Bohom.

Technologické okúzlenie sveta (das Gestell, ak použijeme Heideggarovov termín) začína Decartovým zavedením nového vnímania kozmu ako priestoru prístupného ľudskej kontrole, zatiaľ čo vedomie ľudských bytostí môže byť zredukované na predmet prirodzenej vedy – čo nájde svoju prvú legitimáciu práve v Genezis (Heidegger celkom dobre videl, že technológia môže byť vnímaná za uskutočnenie metafyziky).

Teória Jeana Bodina o absolútnej suverenite vládnej moci s rešpektom k tým, ktorí sa jej podriadia je transpozíciou (prenesením) absolútnej suverenity Boha vo vzťahu k tvorstvu. Ako by povedal Carl Schmitt – principiálne koncepty modernej politiky sú sekularizovanými teologickými konceptmi. Tento proces sekularizácie bol tiež mimoriadnym spôsobom študovaný Karolom Löwithom.

Mimochodom, Nová pravica nezastáva „aristokratické“ hodnoty, ale hodnoty akejkoľvek tradičnej spoločnosti, t.j. akejkoľvek spoločnosti, ktorú ešte neporazila modernita. Z tradičného uhľa pohľadu sú aristokratické a populárne hodnoty rovnaké. Ide o hodnoty, ktorým je vlastná etika cti. Oproti ekonomickým a komerčným hodnotám sú tiež hodnotami nezaujatosti a šľachetnosti vyjadrené v systéme reciprocity.

Veľkým deontologickým morálnym systémom, v ktorých Kantov postoj je paradigmou, môžno stále oponovať Aristotelovou etikou cti, kde máme nasledovať svoje osobné kvality praktikovaním „cností.“ V takomto systéme, má dobro nevyhnutne prednosť.

OQ: Aký je tvoj pohľad na pravdivosť kresťanskej viery? Aký je tvoj názor na kresťanských apologétov? Kresťan by ťa mohol požiadať, aby si ponúkol dôkaz, že k vzkrieseniu nedošlo, keďže ak by bol taký dôkaz poskytnutý, tak by sa kresťanstvo rozpadlo. Ako odpovedáš na takúto výzvu?

Alain de Benoist: Zvláštna otázka. Nemusím „dokazovať“, že Ježiš nebol vzkriesený, rovnako ako nemusím „dokázať“, že Boh nedal Mojžišovi na hore Sinaj zákony vytesané do kamenných tabúľ, alebo že Elvis Presley nie je nažive a nepredáva pizzu v Brooklyne! Dôvod je ten, že nikto nemôže dokazovať negáciu, nikto nemôže demonštrovať neexistenciu. Sú to kresťania, ktorí musia poskytnúť dôkaz pre svoje tvrdenia. Dôkaz, ktorý dodnes neposkytli.

OQ: Mohol by si nám povedať niečo o násilných spôsoboch akými bola Európa christianizovaná? Do akej miery christianizácia Európy spočívala na podvodoch?

Alain de Benoist: Kresťanstvo bolo postupne v Európe zavádzané s využitím všetkých dostupných prostriedkov. Jeho šírenie bolo niekedy pokojné, inokedy násilné. Boj medzi kresťanstvom a pohanstvom, čo je história, ktorú sme počuli už tisíckrát, samozrejme zahŕňal množstvo krvavých epizód. Prebiehali tu nútené konverzie celých populácií, perzekúcia pohanov, „krížové výpravy“ vnútorné i vonkajšie, atď.

Cirkev však nevďačí za svoj úspech iba sile, ale aj jej schopnosti prebrať staroveké pohanské ríty a náboženské prejavy a upraviť ich tak, aby to slúžilo jej účelom. Pretože cirkev bola neschopná kompletne vykoreniť pohanstvo, tak ho „pokresťančovala“, tým že mu dávala nové kontexty.

Kostoly boli postavené na miestach starých svätýň, liturgický kalendár bol založený na pohanskom (Vianoce nahradili staré slávnosti zimného slnovratu, sviatok sv. Jána letný slnovrat, atď.), legendy o svätcoch nahradili tie o lokálnych božstvách, mnoho pútnických miest ostalo zachovaných, kult panny Márie bol kompenzáciou pre absenciu materských bohýň, atď. Kresťanstvo bolo značne „spohanštené“a tak sa stalo viac akceptovateľným pre masy.

Ale toto „spohanšťenie“ ostalo iba povrchným, pretože sa dotklo iba externých foriem uctievania. Napriek tomu nám to pomáha pochopiť rozdiel, ktorý vždy existoval medzi populárnym kresťanstvom a inštitucionálnym kresťanstvom s jeho špecifickým teologickým systémom.

OQ: Je kresťanstvo cudzím náboženstvom pre Európanov? Predstavuje skutočnosť, že kresťanstvo je nositeľom cudzej ne-európskej kultúry – judaizmu, ktorý sa stal súčasťou nášho európskeho dedičstva – problém? Robí tradícia, podľa ktorej je cirkev „novým Izraelom“, z kresťanov „spirituálnych Semitov“? Alebo to máme vnímať tak, že židovská tradícia patrí k západnej tradícii?

Alain de Benoist: Moja kritika kresťanstva, ktorá je primárne intelektuálna a filozofická, nijak nesúvisí s faktom, že sa kresťanstvo zrodilo mimo Európy. Sám cítim sympatiu k niektorým východným náboženstvám a spirituálnym systémom akými sú napr. zen-budhizmus alebo šintoizmus, ktoré sú tiež absolútne neeurópske. Na druhej strane, som úplne ľahostajný voči mnohým ideológiám, ktorá sa zrodili v Európe. Pôvod idey nie je kritériom pravdivosti a prebytok identity nie je zredukovateľný na jej pôvod.

Ježiš bol Žid, ktorý žil v 1. storočí nášho letopočtu a bol pravdepodobne považovaný za proroka, ale jeho zámerom nikdy nebolo vytvoriť univerzálnu „cirkev“ a už vôbec nie nejaké nové náboženstvo. Presvedčený o hroziacom príchode „kráľovstva Božieho“ (Olamhaba – „svet, ktorý má prísť“), argumentoval v mene Tóry proti dominantnému, inštitucionalizovanému smeru, ktorý v tom čase prevládal v judaizme. Ježiš v evanjeliách jasne hovorí, že „bol som poslaný iba k strateným ovciam Izraela“ (Matúš, 15,24), čo je však v úplnom rozpore s pasážami dodanými neskôr na konci Markovho (16,15) a Matúšovho ( 28,19) evanjelia.

Až po jeho smrti ho niektorí, ktorí si mysleli, že bol Mesiáš, začali vidieť ako „Božieho syna“, ktorý prišiel, aby spasil ľudstvo. Ako vieme, tak kresťanstvo je prácou Pavla a vyvíjalo sa v mediteránnom svete, neskôr v západnom, čiže podstatné je jeho historické rozloženie.

Koncept „žido-kresťanskej tradície“ je navyše celkom nejednoznačný. Vo všetkej presnosti, o žido-kresťanstve môžeme hovoriť iba v dvoch významoch: historickom, kedy ním označujeme prvé nazaretské komunity v Palestíne, ktoré pod vedením Jána energicky oponovali heleno-kresťanom, ktorých viedol Pavol. A potom v teologickom význame, kedy ním označujeme spoločné teologické dogmy židov a kresťanov (viera v jediného Boha, rozlišovanie medzi stvorenou bytosťou a nestvorenou, atď.)

Po zničení chrámu Rimanmi, sa tieto dve náboženstvá kompletne separovali: kresťania boli vyhnaní zo synagóg a tzv. tannaim – rabínski mudrci – reorganizovali judaizmus na základe farizejského prúdu a uvalili na kresťanov „birkat-ha-minim“ – kliatbu, v ktorej sa preklínajú nasledovníci Ježiša. Na druhej strane, začínajúca kresťanská cirkev si zase adoptovala explicitný anti-judaizmus, ktorý sa prvýkrát objavuje v evanjeliu Jána, poslednom zo štyroch kanonických evanjelií. Kresťanstvo sa však nestalo menej závislým na svojich starozákonných koreňoch, ale behom storočí začalo lipnúť na teológii substitúcie (zámeny), ktorá tvrdí, že cirkev predstavuje vtelenie pravého Izraela, vylučuje židov, zatiaľ čo zachováva ich metafyzickú identitu (očividne pôjde o neznesiteľné tvrdenie i pre samotných židov). Tento rozpor medzi pôvodom a históriou je veľmi charakteristický pre kresťanstvo.

Ale kresťanstvo nikdy nepochopíme, ak budeme naň nazerať ako na nejaký unitárny blok. Rané kresťanstvo je odlišné od stredovekého, ktoré zase nie je rovnaké ako po-reformačné kresťanstvo, moderné kresťanstvo, atď.

OQ: Môžu byť Celsove polemické spisy proti kresťanom považované za príručku pre 21.storočie?

Alain de Benoist: Celsus bol neoplatónsky filozof, autor protikresťanskej knihy „Pravdivé slovo.“ Ide o text, ktorý je dnes známy iba vďaka pokusom o jeho vyvrátenie zo strany cirkevných otcov (podobne je to aj so spismi Juliána, Porfýria, atď.). V skutočnosti nevidím ako by niekto mohol z toho spraviť príručku pre 21. storočie. Čítanie jeho knihy – teda textu, ktorý bol zrekonštruovaný odborníkmi – nám však pomáha lepšie porozumieť starovekým pohanským polemikám proti kresťanstvu.

OQ: Predstavuje kresťanstvo životaschopný nástroj pre pokračovanie európskych národov a ich kultúry alebo vedie k ne-európskej budúcnosti, kvôli vymazaniu jeho „germánskeho“ elementu, ktorý do seba prijalo v stredoveku, tak ako na to poukazuje James C. Russell vo svojej knihe „Germanizácia raného stredovekého kresťanstva“? Myslíš, že je tu dôvod pre zachovanie kresťanstva? Môže ešte zohrať pozitívnu úlohu v európskej kultúre?

Alain de Benoist: Nemyslím si, že by ktokoľvek mal byť potešený z vymiznutia kresťanstva, či s jeho súčasným vývojom. Avšak pred-kresťanská éra Európy nebola vôbec spirituálne menejcenná. To, čo je v kresťanstve dobré, nie je nové a čo je v ňom nové, nie je dobré. Ale ako som už povedal – kresťanstvo nie je unitárny blok. Sv. František z Assisi a Torquemada predstavujú veľmi odlišné tváre cirkvi! Nie je však nič zlé na tom preferovať to predošlé. Napísal som knihu s názvom „Ako možno byť pohanom?“, ale nikdy mi to nebránilo v tom oceniť katolíckych autorov ako Léon Bloy, Charles Péguy, Georges Bernanosa a Gustave Thibon alebo súhlasiť s niektorými aspektmi sociálneho učenia cirkvi.

Odpoviem na tvoju otázku precíznejšie, nemyslím si, že kresťanstvo je životaschopný nástroj pre zachovanie európskych národov a ich kultúry. Ale predovšetkým je dôležité porozumieť tomu, že už dlhšie nežijeme v kresťanskej spoločnosti. Dominantný verejný diskurz určite zostáva ovplyvnený témami kresťanského alebo biblického pôvodu, ale správanie spoločnosti sa zmenilo. Dnes všade vedie individualizmus.

Cirkvi, rovnako ako politické strany a odbory tradičného typu, prechádzajú hlbokou krízou. Vo Francúzsku menej ako 8% populácie navštevuje omše alebo svätí nedeľu. Počty vysvätených kňazov klesajú každým rokom a nikto už nepočúva pápeža pokiaľ ide o sexuálnu morálku a správanie.

V Spojených štátoch je však situácia odlišná – náboženská viera a prax tu zostávajú výnimočne rozšírenými. V kontinentálnej Európe nemáme ekvivalenty dnešných „kreacionistov“ alebo „znovuzrodených“ kresťanov, či smiešnych amerických „teleevangelistov“! Napriek tomu, ani v prípade USA nie je ďalej možné hovoriť o kresťanskej spoločnosti. Hovorme o postmodernej verzii sekularizácie.

Jednotlivci alebo skupiny jednotlivcov môžu samozrejme pokračovať v hľadaní zdôvodnení prečo žiť a umierať pre kresťanskú vieru, ale kresťanstvo stratilo svoju rozhodujúcu rolu, ktorú malo v minulosti. Už dlhšie nie je absolútnym referenčným rámcom a principiálnym normatívnym kritériom pre spoločenskú existenciu. To znamená, že náboženská príslušnosť má v súčasnosti iba status jedného postoja medzi mnohými – a to na všeobecnom základe ľahostajnosti a praktického materializmu. Ide o radikálnu zmenu v samotnej definícii náboženstva.

Za týchto podmienok, otázka dlhšie nebude, či by kresťanstvo malo byť „zachované“. Cirkvi sa pokúšajú prežiť, lipnú nostalgicky na minulosti, ktorá už dlhšie s ničím nekorešponduje, zatiaľ čo nájdu samé seba v rozpore, či sa majú prispôsobiť alebo neprispôsobiť súčasnému svetu, opätovne zdôrazňujú svoje univerzálne poslanie, pokúšajú sa pôsobiť ako „morálne autority“, atď. Toto je skrátka ich biznis. Skutočné problémy našej budúcnosti však ležia inde.

OQ: Prečo sa Nová pravica neodvoláva na kresťanstvo, keď hlásate návrat ku koreňom Európy? Paul Piccone a Gary Ulmen v ich úvode k „Filozofickým základom francúzskej Novej pravice“ od Michaela Torigiana uvažujú, či dve tisíc rokov kresťanstva nie je dostatočných na to, aby urobili z tohto náboženstva našu domácu tradíciu, dokonca ak v niektorých oblastiach Európy (ako Škandinávia a baltské štáty) došlo k pokresťančeniu neskôr. Je tu viac politických hnutí inklinujúcich k návratu ku koreňom, ktoré propagujú návrat k pohanstvu?

Alain de Benoist: Nová pravica nikdy nehlásala „návrat“ k pohanstvu alebo „návrat“ ku koreňom alebo návrat k čomukoľvek podobnému. Namiesto toho si prajeme presiahnuť súčasnú spoločnosť a prajeme si predstaviť budúcnosť cez objektív jasného porozumenia minulosti. Tieto dva princípy sú celkom odlišné: opakovanie nie je synonymum pre návrat! Nechajte nás jednoducho povedať, že niekto môže „zbudúcniť“ prítomnosť iba „historizáciou“ minulosti.

Problém je v tom, že väčšina našich súčasníkov žije vo večnej prítomnosti – ide o uhol pohľadu, kde iba súčasné momenty sa počítajú a nikto nie je schopný čakať na budúcnosť alebo si brať poučenie z minulosti. Minulosť nie je limitovaná miestom pôvodu, ktorý je však vždy bežným limitom, ale zahŕňa všetku ustálenú (dosiahnutú) históriu. Aby nám história dávala nejaký zmysel musíme sa pozerať na tie najdlhšie možné obdobia.

Kresťanstvo očividne formuje časť európskej histórie, ale Európa sa s ním nenarodila. Keď sa kresťanstvo objavilo, Európa už mala za sebou 5 alebo 6 tisícročí kultúry a civilizácie. Hovoriť o „kresťanských koreňoch“ Európy znamená popierať latinskú, grécku, keltskú, germánsku a slovanskú kultúru staroveku, ktoré existovali a to je neobhájiteľné.

OQ: Ty si niekedy popisoval kresťanstvo ako „boľševizmus antiky“. Považuje Nová pravica kresťanstvo za pôvodcu a primárneho nositeľa totalitarizmu?

Alain de Benoist: Keď sa kresťanstvo rozširovalo v Európe, tak bolo preň nevyhnutné zničiť starý poriadok. To znamenalo boj s pohanstvom. Máme nespočetné svedectvá o spôsoboch akými raní kresťania znesväcovali staré posvätné miesta, ničili chrámy a sochy bohov, strhávali oltáre, zvaľovali stĺporadia, pálili filozofické a literárne diela, ktoré im nevyhovovali atď. Vskutku tu išlo o to „urobiť hrubú čiaru za minulosťou“. Polemická fráza, ktorú si citoval, naráža práve na to.

Na druhej strane, tvrdiť, že kresťanstvo je priamym pôvodcom totalitarizmu je prehnané. Napriek tomu prinieslo do západnej sféry špecifický typ intolerancie – náboženskú intoleranciu, ktorá bola predtým neznáma. Pohanstvo celkom prirodzene rozpoznávalo legitimitu rozmanitých vier vyznávanú rozmanitými ľuďmi. S kresťanstvom sa objavili koncepty absolútneho dobra a absolútneho zla, jedného Boha, ortodoxia, dogma, herézia, inkvizícia, náboženské vojny, atď.

Kresťania mali v záujme konvertovať všetko ľudstvo a zároveň bojovať proti tomu, čo považovali za modlárstvo. Ich náboženstvo bolo predovšetkým náboženstvom morálky, preto inklinovali k nazeraniu na svojich nepriateľov nie len ako na momentálnych protivníkov, ale ako na stelesnenie zla. Ak chcú vykoreniť zlo tí, ktorí tvrdia, že stelesňujú dobro, tak vo všetkej vážnosti, využijú akékoľvek prostriedky.

V moderných dobách sa totalitárne režimy nesprávali odlišne: tvrdili, že realizujú „len“ vojny, označovali svojich protivníkov za kriminálnikov a to nevyhnutne viedlo k ich zaradeniu mimo sféru humanity. Jedným z dôsledkov tohto druhu uvažovania je eliminácia tretej strany: „kto nie je so mnou je proti mne“, povedal Ježiš- a nedávno to isté zopakoval prezident George W. Bush.

Preklad: Aman, www.protiprudu.org
Autor: Greg Johnson
Zdroj: www.counter-currents.com