Priznanie transfóba

Nemal som príležitosť čítať článok od Gavina McInnesa „Transfóbia je úplne prirodzená“, keďže stránka „Thought Catalog“ ho odstránila. (Ale máme možnosť si na stránke prečítať búrlivé reakcie v príspevkoch). McInnes bol podľa všetkého prepustený z práce šéfdizajnéra niečoho, čo sa nazýva Rooster (má ísť o agentúru, ktorá vyrába inzeráty pre ľudí, ktorí neznášajú inzeráty, pozn. preklad.), s čím nie som práve oboznámený. Som si istý, že McInnesov článok možno nájsť niekde na webe a určite mi ho niekto nakoniec pošle. Ale nechcel som ho čítať, kým nenapíšem svoje vlastné stanovisko k danej téme. Úprimne povedané, žiarlim na McInnesa, ktorý napísal tento článok ako prvý, pretože som sa zaoberal podobnou myšlienkou už niekoľko rokov. Nepísal som o tom, pretože až do mája tohto roka som žil v San Franciscu a transsexuáli sú tu ešte desivejší než antifa. Podobne, ako lesbičky z Berkley, sú schopní z človeka spraviť kostlivca behom 30 sekúnd.

„Transfóbia“, podobne ako „homofóbia“, sú nepochybne nepoctivé termíny. Výraz fóbia pochádza z gréckeho „phobos“ a fóbiu možno definovať ako iracionálny strach. Ale transfóbia nie je ani iracionálna a nie je to ani strach. Pochopiteľne ide o emóciu. Avšak emóciu, ktorá je úplne prirodzená, normálna a zdravá. Je tak racionálna ako len emócia môže byť. Presnejšie povedané, transfóbia je dokonale prirodzený pocit odporu k mužom, ktorých penis bol useknutý a ženám, ktorým boli useknuté ich prsia, popri množstve ďalších vecí, ktoré museli podstúpiť, aby sa „zmenilo ich pohlavie.“

Samozrejme, že naše pohlavie je určené našimi chromozómami, takže „zmena pohlavia“ v skutočnosti nezmení niekoho pohlavie. Dôjde iba k transformácii muža na vykastrovanú napodobneninu ženy a žena sa zase zmení na zmrzačenú napodobneninu muža. Opäť: zmena pohlavia je zbytočná, pretože nikto nemôže zmeniť svoje chromozómy. Jednotlivec si môže iba nechať osekať časti svojho tela a nadopovať sa hormónmi, aby sa jeho telo zmenilo na atrapu opačného pohlavia. A keď si mnoho transsexuálov konečne uvedomí túto desivú skutočnosť a zbytočnosť zákroku, ktorý podstúpili, tak následne spáchajú samovraždu.

Odpor, ktorý pociťujem k transsexuálom, nie je založený na ničomnosti či ignorancii, tak ako by to tvrdili liberáli – ale na empatii. Keď nejaká zdravá osobnosť vidí, že druhý človek trpí, tak sa vydesí, pretože vníma bolesť druhého (ide o vyjadrenie empatie – zdieľam spoločne utrpenie s ostatnými). Milujem svoj penis a myšlienka, že ho stratím ma desí. A keď niekto vidí utrpenie, ktoré si niekto sám sebe spôsobil, tak je prirodzené tiež cítiť averziu a hnev, pretože sa to jednoducho nemalo stať. A tým, že sa druhí zmrzačujú, tak zmrzačujú aj zvyšok z nás. Možno som až príliš precitlivený, ale dokonca i pohľad na tetovanie vo mne vyvoláva z časti ľútosť a z časti odpor.

Ľudia, ktorí nepociťujú sympatiu a zdesenie pri radikálnych formách sebamrzačenia sú, úprimne povedané, chorí. Chýba im elementárna empatia pre bolesť druhých. Dokonca môžu pociťovať potešenie z toho, keď druhí trpia. Podobne ako väčšina liberálov, ktorí bránia transsexuálov ako budúcu veľkú minoritu, ktorú čakajú „križiacke výpravy“, pričom ich teší nepohodlie, ktoré sexuálne zmrzačenie zapríčiňuje „tým druhým“ – konzervatívcom, kresťanom, „nevzdelancom“, „sedliakom“ atď. – tým, ktorí nenávidia ich liberálnych miláčikov. Transsexuáli a ďalšie čudá sú len nástrojom v kultúrnej vojne. Ale v tomto prípade nepriateľom nie je pravá strana kultúry, ale sama príroda – je to mentálne a morálne zdravie, ktoré očividne spôsobuje dnešným ľavičiarom záchvaty sadistickej zúrivosti. Pretože to sú zlí ľudia.

Potom, čo zdravá osobnosť pocíti sympatiu – založenú na odpore k sebamrzačeniu – prvá myšlienka, ktorá sa jej objaví v hlave je, „že títo ľudia musia byť blázni“. Ale zdržme sa súdu a spýtajme sa samotných transsexuálov, čo si myslia. Čo je zaujímavé, oni sami tvrdia, že trpia duševnou poruchou. Konkrétne tvrdia, že cítia, že sú mužom uväzneným v tele ženy alebo naopak. Takže otázkou nie je to, či títo ľudia trpia duševnou poruchou – veď napokon oni sami to priznávajú. Otázkou by malo byť, aký druh liečby títo ľudia potrebujú. Sebamrzačenie nie je liekom na duševnú chorobu, ale len ďalším symptómom.

Ak si niekto myslí, že je Ježiš, tak ho predsa neukrižujeme. Ak si niekto myslí, že je Napoleon, tak ho nekorunujeme za cisára. Ak si muž myslí, že je ženou, tak prečo by sme mu mali vyhovieť?

Nemali by sme sa skôr pokúsiť mu pomôcť, aby prekonal svoju túžbu zmrzačiť sa, rovnako ako pomáhame anorektikom prestať s hladovkami?

A odkedy je pre doktorov mrzačenie zdravých tiel a ich transformácia do atrapy opačného pohlavia konzistentné s Hippokratovou prísahou?

Čo by som teda robil s transsexuálmi? Predovšetkým mi dovoľte priznať, že poznám dvoch ľudí, ktorí sa vydali na túto cestu. Pôvodne to boli dobre vyzerajúci heterosexuálni muži, ktorí náhle zmizli z dohľadu a následne sa znovu vynorili na scéne ako už nie tak dobre vyzerajúce ženy. Ale všetky ich sympatické vlastnosti a záujmy ostali znepokojujúco neporušené. Takže transsexuáli nie sú nejakou abstrakciou. Prídu mi veľmi skutoční. A toto podľa mňa znamená byť skutočným: mať reálnu reakciu k reálnym ľuďom, ktorí si prešli reálnou a drastickou transformáciou. Pociťujem súcit a odpor k transsexuálom a spravodlivý hnev k ľuďom, ktorí sa ich zmocnili a zneužili ich.

Takže aký by bol môj prístup k danej problematike? Za prvé, hovorím jednoducho „nie“. Každá slušná spoločnosť by mala poskytnúť zdravotnú starostlivosť mentálne a fyzicky chorým. Keď sú ľudia mentálne chorí, tak nie sú schopní robiť sami za seba zodpovedné rozhodnutia. Takže slušná spoločnosť si potrebuje osvojiť paternalizmus v záujme mentálne chorých. A primárnym záujmom pri mentálne chorých je, aby sa ich stav zlepšil, aby triumfovali nad svojim dezilúziami, nie aby im bolo vyhovené a už vôbec nie takým radikálnym a zbytočným spôsobom, akým je sebamrzačenie.

Opäť zdôrazňujem, sebamrzačenie je symptómom mentálnej choroby, nie jej liekom. Súcit a zodpovednosť od nás vyžadujú, aby sme jasne povedali „nie“.

Za druhé, mrzačenie zdravých tiel je v rozpore s cieľom medicínskej profesie. Každý doktor, ktorý uskutočňuje operácie, ktoré „menia pohlavie“, by mal byť pozbavený oprávnenia na výkon svojej profesie. Zmena pohlavia by mala byť zakázaná a každý doktor, ktorý ju uskutočňuje by mal byť kriminalizovaný. Mám za to, že rovnaký prístup by mal platiť i vo vzťahu k doktorom, ktorí uskutočňujú akúkoľvek formu genitálneho mrzačenia.

Za tretie, musíme zachovať zmysel nášho stanoviska. Nepociťujem nenávisť k transsexuálom (som hrdý na svoju knihu „Priznania zdráhavého hatera“, takže ak by som ich nenávidel, tak by som nemal problém to priznať). Transsexuáli nie sú zlí alebo nebezpeční. Nie sú to ani „hriešnici“. Sú to iba chorí ľudia, o ktorých by sme sa mali postarať. Nie ich nenávidieť alebo im ubližovať. Skutočne zlými sú ľudia, ktorí vykorisťujú týchto nešťastníkov pre ich vlastné zisky: doktori, ktorí ich zmrzačujú pre peniaze a ľavičiari, ktorí ich využívajú ako posledné totemy diverzity, „pokroku“ a „osvietenia“ – tým zároveň odhaľujú, že ich skutočným nepriateľom nie je nespravodlivosť alebo nerovnoprávnosť, ale príroda, zdravie a rozum. Tým najšialenejším zo všetkých je však spoločnosť, ktorá dovolí, aby bola ovládaná takýmito monštrami.

autor: Greg Johnson
zdroj: Counter-Currents Publishing