Ondrej Rigo – zaslúži si 9 násobný vrah trest smrti?

Právo na život obete verzus život vraha. Myslím, že každý by uprednostnil obeť, nakoľko so zločinom sympatizuje málokto. Existuje však mnoho postojov a názorov snáď na všetky právne inštitúty. Každý z nás si prirodzene vytvára svoje náhľady a úsudky od rajonizácie obvodov súdov až po dĺžku výpovednej doby pri pracovnom pomere. Nedá sa vždy určiť či je niektorý názor správny a lepší než ten druhý. No niekedy áno. Medzi tie ťažko pochopiteľné a zvláštne názory patria iste tie, ktoré rôzne pseudohumanistické kruhy šíria ohľadne trestu smrti, či opozícia voči zásade trikrát a dosť. Každý problém má svoje pre a proti, no nazdávam sa, že pri treste smrti je drvivá väčšina práve na strane za, tým viac to platí pri zásade trikrát a dosť.

Najlepšie si to môžeme demonštrovať na konkrétnom prípade – Ondrej Rigo. Jedná sa o beštiálneho vraha, sexuálneho devianta a zlodeja, nedá sa hovoriť o človeku v pravom slova zmysle ale o zlyhaní prírody, resp. zlyhaní spoločnosti, ktorá ho nedokázala popraviť. Tento zločinec vraždil na Slovensku, Nemecku a v Holandsku v rokoch 1990/92. Vyberal si osamotené ženy a tie brutálne ubil tupým predmetom do hlavy a potom ich mŕtve telá sexuálne zneužil a než sa z bytu vytratil, tak sa zvykol aj obohatiť rôznymi cennosťami či hotovosťou. Žien ubil a posmrtne sexuálne zneužil dovedna 8, najstaršie mali 88 a 79 rokov. Zabil aj syna jednej z obetí, ktorý mal len 14 rokov.

Dôležité však preňho bolo čo najväčšie znetvorenie lebky obete. Ak už súložil ale mŕtvola mu nepripadala dostatočne zohavená, tak súlož prerušil a pokračoval v roztĺkaní hlavy alebo v inom zohavovaní mŕtvoly než súlož dokončil. Bez diskusie sa tu jedná o zvrátené zviera. Nakoniec bol úsečnou policajno – expertíznou činnosťou vypátraný a usvedčený a v roku 1994 odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie.

A tu sme sa dostali ku kameňu úrazu. Deväťnásobný vrah dostáva doživotie. Niekto by tvrdil, že ide o trest dostatočný, no ja nie. Zásadnou charakteristikou jeho osobnosti je totiž „vrodená“ nutnosť páchať trestnú činnosť. Rigo bol pred sériou vrážd už 11 krát súdne trestaný! Svoju vražednú túžbu pritom začal uskutočňovať krátko po svojom prepustení z posledného uväznenia za svoj posledný zločin, kedy sa len dva mesiace po prepustení dopustil dvoch vrážd.

V nadväznosti na uvedené neviem ako niekto môže tvrdiť, že zásada trikrát a dosť je nespravodlivá a priveľmi prísna k páchateľom, no mám na ich štekot účinný protiargument – Ondrej Rigo a 9 zmarených ľudských životov. Ak by táto zásada fungovala už dobe spáchania skutkov, tak mohol sedieť na doživotie po treťom zločine a nie po dvadsiatom! Avšak ani dnes táto zásada neznamená kategorický príkaz súdom odsúdiť páchateľa na doživotie, pretože je daná možnosť voľby medzi doživotím a odňatím slobody na 25 rokov.

Pri tejto nanajvýš žiaducej zásade je ochrana spoločnosti iste naplnená viac než by tomu bolo bez jej existencie v trestnom práve. Neradno nechávať na slobode páchateľov, ktorý sa chronicky dopúšťajú trestnej činnosti a byť voči nim zbytočne ohľaduplný, keďže oni k svojim obetiam (nám) takýto rozhodne nie sú. Z praxe poznám páchateľov 8, 10 ale aj 13 a 17(!) súdne trestaných, čo už hraničí s otázkou, dokedy nechá táto spoločnosť takto šliapať po svojich občanoch, ktorí oproti zločincom trestnú činnosť nepáchajú ale sú jej obete. Je pozoruhodné, že páchateľ – obvinený má v trestnom práve u nás najviac práv zo všetkých strán a situácia dospela tak ďaleko, že možno hovoriť o určitých nadprávach. SR v ochrane práv obvinených je určite najďalej v strednej Európe.

Tri krát a dosť je preto už účinným nástrojom v boji proti zločinnosti, zločincom. Vzťahuje sa len na vybrané úmyselné násilné trestné činy, takže určite nikto na doživotie byť odsúdený byť nemôže napr. za trojnásobné nezaplatenie dane či trojnásobné opilstvo.

Takto spoločnosť už nečaká na ďalší zločin páchateľa, pretože ten je vo väzení po treťom previnení a tam spoločnosti škodiť nemôže. Všetko, čo platí o zásade trikrát a dosť platí o to väčšmi o treste smrti. Je to najkrajnejší prostriedok odsúdenia, no len preto ho zavrhovať by asi nebolo na mieste. Napríklad pri Iráne, ktorý trest smrti vykonáva je určite odsúdeniahodné, keď človeka takýto trest stihne za „zločin“ odpadlíctva od viery (rozumej len islamskej). Avšak v prípade, keď obesili piatich mladých mužov odsúdených na smrť za brutálnu vraždu a znásilnenie ženy, ktorá sa mala o týždeň vydávať, pričom ju znásilnili a dobodali nožom a aby znemožnili identifikáciu obete, poliali ju benzínom a zaživa upálili. Protestovať proti tomuto trestu by nebolo určite na mieste, lebo sa jednalo o ľudské trosky, nemajúce úctu k človeku ako živej bytosti.

O to viac človeka zamrazí, keď európske vlády a západní aktivisti a pseudohumanistické organizácie kritizujú Irán za vykonávanie tohto trestu! Iránu možno vytýkať mnoho, ale šibenicu pre vrahov budúcej nevesty plnej nádeje a očakávaní, ktorá bola po znásilnení pri vedomí upálená určite nie.

A taktiež by nebolo v rozpore so spravodlivosťou ak by obesený bol aj Ondrej Rigo a ďalší, ktorí sa v budúcnosti dopustia takýchto činov. 20 zločinov z toho 9 beštiálnych vrážd je priveľa, aby mohol tento netvor pokojne dožiť za naše dane s garantovanou zdravotnou starostlivosťou v Ilave. Niekto by mohol namietať, že doživotie ho vytrestá viac než „jednoduchý koniec“ na popravisku. Viem, že argumenty typu, čo ak by obeť bola vaša blízka osoba, sú už pričasté, ale skúsme sa predsa len zamyslieť, čo by potom tvrdili títo zástancovia zločincov, ak by sa obeťou vraždy rozmliaždením lebky železnou tyčou a sexuálneho zneuctenia mŕtvoly stala namiesto jednej z Rigových obetí dajme tomu mama alebo stará mama takýchto pomýlených obhajcov práva na život každého (aj 9 násobného vraha) z nás. Neviem prečo zachovávať právo na život „človeku“, ktorý to isté nie je ochotný preukazovať svojmu okoliu. Rovnica je jednoduchá… Právo na život obete verzus život vraha. Aj keď podľa mňa je to skôr nerovnica…