Občianske rasové náboženstvo

Pre účely tohto článku budem definovať náboženstvo ako spoločenskú prax uctievania posvätného. Posvätným nemyslím nevyhnutne Boha alebo bohov, či akúkoľvek inú nadprirodzenú bytosť, prípadne čokoľvek imanentné alebo transcendentné. To, čo mám na mysli, je najvyššie dobro v akomkoľvek vieroučnom systéme, ktorému všetky nižšie hodnoty musia ustúpiť a v prípade vzájomného konfliktu musia byť obetované.

Niekto môže náležite ctiť najvyššiu hodnotu alebo ju môže ignorovať, hanobiť a znesväcovať. Náboženstvo ju uctieva. Ale len uctievanie najvyššieho dobra v našich mysliach nestačí. Musíme tak činiť i aktívne. Ale dokonca i vtedy nepôjde o náboženstvo. Aktívne uctievanie najvyššieho dobra na individuálnej úrovni vedie k počestnému životu. Až uctievanie najvyššieho dobra v rámci komunity, spoločne s druhými, bude náboženstvom. Takéto kolektívne pocty najvyššiemu dobru sú rituálmi.

Z tohto hľadiska je náboženstvo neodmysliteľne spoločenské a neodmysliteľne komunálne. Ale nie je neodmysliteľne teistické alebo nadprirodzené. Spoločenstvo by sa pridržiavalo – svojho pôvodu, svojej existencie a svojho osudu – boli by preň najvyšším dobrom a urobilo by z nich objekt občianskeho náboženstva a spoločenských rituálov spomínania a zvečnenia samých seba: napr. uctievaním hrdinov a predkov, svätením manželstva a rodinného života, sakralizáciou vzdelania a dospievania, slávnostným pripomínaním si veľkých historických udalostí, démonizovaním nepriateľov, preklínaním zradcov atď.

Verím, že pre akúkoľvek komunitu, ktorá pretrvala behom času, existuje jedno najvyššie dobro. Pre náboženstvo bude spoločná hierarchia hodnôt kombinovaná s prostriedkami umožňujúcimi ich kolektívne uctievanie a udržiavanie primárnym uchovávateľom jednoty. Spoločenstvo s rozmanitými najvyššími dobrami a náboženstvami sa nám môže javiť v neustálom pohybe, avšak ja by som argumentoval, že ak necháte film dlhšie bežať, tak uvidíte spoločnosť, ktorá je v skutočnosti v procese rozkladu. Je tu príliš veľa hodnôt a síl, ktoré trhajú spoločnosť na kúsky. Spoločnosť zahynie, pokiaľ nebude jej jednota hodnotou, a pokiaľ táto hodnota nepredstavuje, vzhľadom ku kolektívnej cti, skutočne súdržnú silu zabezpečenú občianskym náboženstvom. Viac vonkajšia, zákonná sila, nie je dostatočná, ak jej ciele nie sú v mysliach ľudí videné ako legitímne.

To, čo robí komunitu komunitou, nepotrebuje mať čokoľvek spoločné s náboženstvom. Komunita sa môže objaviť jednoducho kvôli geografickej izolácii, spoločnej krvi, spoločnému jazyku, či zvykom. Ale to, čo udržiava komunitu behom času pri živote, už má čo do činenia s náboženstvom. Samozrejme, že tu sú hlboko zakorenené prirodzené sklony, ktoré nás vedú k tomu milovať svojich vlastných a nedôverovať cudzím. Ale tie sami o sebe nestačia k zachovaniu špecifických spoločenstiev.

Spoločenstvá môžu zaniknúť rozdelením alebo splynutím s druhými. Niekedy sa komunity so spoločnými hodnotami rozpadnú pre spory vyvolané hmotnou núdzou. Niekedy sa rasovo odlišné spoločenstvá kvôli chamtivosti a túžbe zmiešajú a splynú do jedného. Aby spoločenstvá pri sebe držali, tak musia považovať súdržnosť za vyššiu hodnotu než je rodina, frakčná oddanosť, individuálna chamtivosť, túžba, či ambícia. Vytvoriť priority, ktoré sa udržia, je záležitosť náboženstva.

Samozrejme, že súdržnosť komunity môže byť stále ohrozená, ak nad ňou stoja vyššie hodnoty, ako napríklad univerzálne bratstvo alebo kapitalistická akumulácia majetku, či komunistické prerozdeľovanie bohatstva. Takže najlepším spôsobom, ako zachovať komunitu, je povýšiť cieľ na najvyššiu hodnotu a tú zabudovať do občianskeho náboženstva.

Ale ako môže spoločné náboženstvo zachovať súdržnosť spoločnosti, keď v moderných západných spoločnostiach funguje náboženský pluralizmus? Sú tu v podstate dve vysvetlenia. Za prvé, tento pluralizmus by mohol byť iluzórny. Za druhé, súdržnosť by mohla byť iluzórna alebo prechodná. Obe vysvetlenia platia pre Západ.

Západný náboženský pluralizmus je z časti iluzórny. Je chybou stotožňovať pluralitu kresťanských siekt s úprimným náboženským pluralizmom, pretože od 17-teho storočia prestalo byť kresťanstvo dominantným náboženstvom Západu. V roku 1648 ukončil Westfálsky mier Tridsaťročnú vojnu medzi protestantmi a katolíkmi. V roku 1660 stuartovská reštaurácia ukončila puritánsku vládu v Anglicku. Obe udalosti znamenali nahradenie kresťanstva ako dominantného náboženstva Západu novým občianskym náboženstvom liberálneho univerzalizmu. V konečnom dôsledku hodnoty náboženskej tolerancie, sociálneho zmieru a sekulárneho progresu boli povýšené nad kresťanstvo a od tejto doby sa kresťanstvo – niekedy horlivo, inokedy zdráhavo – tomuto novému občianskemu náboženstvu podriaďuje.

Za druhé, súdržnosť Západu je z časti iluzórna, pretože liberálny univerzalizmus umožnil podvracanie a kolonizáciu Európy ľuďmi, ktorí sa liberálnemu univerzalizmu podriaďujú len naoko, keďže zároveň praktikujú kmeňové formy partikularizmu (najviac očividné je to u Židov, ale tiež východných a južných Aziatov a ďalších migrantoch z tretieho sveta).

Biely nacionalizmus, tak ako ho vnímam ja, nie je len politickou filozofiou, ktorá súťaží s ďalšími politickými filozofiami o moc pod hegemóniou liberálneho univerzalizmu. Skôr musíme cieliť na nahradenie liberálneho univerzalizmu a zavedenie hegemónie bieleho nacionalizmu, nového občianskeho náboženstva Západu, ktoré si ctí zachovanie a prosperovanie našej rasy ako najvyššie dobro, ktorému sa musia všetky ďalšie menšie hodnoty podriadiť. Biely nacionalizmus musí urobiť z najvyššieho dobra našej rasy centrum verejného kultového uctievania našej identity, nášho dedičstva, našich hrdinov a nášho faustovského osudu.

Z tohto uhľa pohľadu sú diskusie na tému kresťanstvo verzus pohanstvo objavujúce sa v kruhoch bielych nacionalistov bezpredmetné.

Kritici kresťanstva majú pravdu: kresťanské hodnoty sú v najlepšom prípade ľahostajné k rasovému prežitiu, a ak pôjdeme ku koreňom, tak vyslovene nepriateľské. Navyše kresťanstvo nie je skutočnou alternatívou k liberálnemu univerzalizmu, ktorý jednoducho iba sekularizoval jeho hodnoty a eschatologické fantázie.

Ale kritici kresťanstva sa mýlia, ak si myslia, že je dnes kresťanstvo úhlavným nepriateľom. Skutočným náboženstvom našej doby je liberálny univerzalizmus, pred ktorým aj pápež padá na kolená.

Okrem toho väčšina ľudí, ktorí obhajujú návrat kresťanstva, má v skutočnosti na mysli len jeho menej dekadentné obdobie v histórii západného liberálneho univerzalizmu. Ak by v skutočnosti vedeli všetko o reálnej histórii „kresťanskej Európy“, tak by sa dočítali napríklad o albigenských krížových výpravách (proti katarom), Tridsaťročnej vojne alebo Anglickej občianskej vojne – väčšina z nich by potom odmietla reálnu obnovu kresťanstva ako horor.

Nepochybujem o tom, že pôvodné európske ľudové náboženstvá môžu byť oživené prostredníctvom štúdia fragmentov, ktoré sa nám zachovali a tak nás priviesť k živým tradíciám, vďaka čomu môžeme mať priamu skúsenosť s posvätným. Nepochybujem o tom, že európske ľudové náboženstvá sú ďaleko konzistentnejšie s politikou európskej identity ako kresťanstvo, islam, liberálny univerzalizmus atď.

Ale nevidím žiadny náznak toho, že by neopohania chceli zaviesť pohanské občianske náboženstvo. Väčšina neopohanov sa javí byť celkom spokojnými s tým, že sú spoločensky marginálni, „tolerovaní“ outsideri v tom, čo sa im javí ako kresťanská spoločnosť.

Navyše pokiaľ ide o politiku, tak neopohania sú v zásade rozdelení do dvoch táborov: Liberálnych univerzalistov a bielych nacionalistov. A buďme úprimní: väčšina z nich sú v prvom rade liberálnymi univerzalistami a bielymi nacionalistami a až potom neopohanmi.

Pre bielych nacionalistov nie je skutočný boj našich čias medzi kresťanmi a pohanmi. Kresťanstvo nevládne a neopohania sa o vládu neusilujú. Skutočný boj prebieha medzi liberálnym univerzalizmom a bielym nacionalizmom.

Tak ako by vyzeral náboženský terén pod hegemóniou bieleho nacionalizmu?

Predovšetkým hegemónia liberálnych univerzalistov znamenám zjednotenie, pokiaľ ide o ich hodnoty. Rovnako i v prípade hegemónie bieleho nacionalizmu by existovala úplná jednota pokiaľ ide o najvyšší význam bieleho rasového prežitia a progresu. Degradácia a deštrukcia našej rasy by bola mimo parametrov akceptovaného názoru, rovnako ako je dnes biely nacionalizmus mimo hraníc spoločenskej slušnosti. Všetky konkurenčné občianske náboženstvá a hegemónie by boli potlačené: či už liberalizmus, marxizmus, islam, judaizmus atď.

Za druhé, rovnako ako pod hegemóniou liberálnych univerzalistov, tak i tu by bol kompletný pluralizmus a tolerancia vo všetkých nepodstatných záležitostiach. Pokiaľ by kresťanské denominácie nespochybňovali rasové občianske náboženstvo, tak sa budú tešiť rovnakému statusu, aký požívajú v súčasnosti pod vládou liberálneho univerzalizmu. To isté platí pre všetky formy neo-paganizmu, importy z Ďalekého východu a ďalšie náboženstvá, ktoré si predstavíte.

Vzhľadom k tomu, že kresťanské kráľovstvo nie je z tohto sveta a cirkev má dlhú históriu pružného prispôsobovania sa cisárovi, ktorý je u moci, tak by sa kresťanstvo s rasovým občianskym náboženstvom rýchlo zmierilo.

Väčšina hodnôt liberálneho univerzalizmu ako napr. súkromné podnikanie, právo na ochranu súkromného života, sloboda myslenia, slova a umeleckej tvorby atď. – môžu byť zachované i pod hegemóniou bieleho nacionalizmu – pokiaľ budú konzistentné s rasovým prežitím a zdravím.

Je pochopiteľné, že v prípade hegemónie bieleho nacionalizmu by rasové občianske náboženstvo neuspokojovalo spirituálne potreby všetkých ľudí. Ale rovnako ako v antike, i tu by bol každý slobodný v tom skúmať mysterijné kulty a cudzie viery za predpokladu, že by nepodkopávali našu rasu. Pre mňa je moja rasa nielen môj národ, ale tiež moje náboženstvo.

Preklad: Aman, www.protiprudu.org
Autor: Greg Johnson