Mýtus o nemeckej podlosti: Vojna s Poľskom 1

Medzinárodné nadšenie z mníchovského mierového paktu medzi Chamberlainom a Hitlerom netrvalo dlho. Nadšenie verejnosti mimo Nemecka začalo opäť opadať a verejná mienka sa začala obracať proti Hitlerovi a nacistom. Bol to výsledok neúnavnej protihitlerovskej a protinacistickej propagandy. Propaganda je mocná zbraň a jej potenciál bol využitý naplno, aby postavil verejnú mienku proti nacistickému Nemecku a dal zámienku Veľkej Británii a USA na vojnu. Táto nenávistná kampaň bola ovládaná a riadená najmä Židmi, ktorým nerobilo žiaden problém podkopávať nacistický režim.

Britská historička Nesta Webster napísala v knihe „Nemecko a Anglicko“ vydanej v roku 1938, krátko pred začiatkom Druhej svetovej vojny:

„Angličania sa v minulosti nedali ľahko primäť k nenávisti, ale táto nezmyselná nenávisť voči dvom mužom – Mussolinimu a Hitlerovi – je do nich vštepovaná Židmi a tými, ktorý z toho majú prospech. Je to ako jed v krvi nášho národa.

V Nemecku vládne očividne protižidovská diktatúra. My sme pod neviditeľnou židovskou diktatúrou, ktorú je ale cítiť v každej sfére života a nikto z nej nemôže uniknúť.

Židia môžu zničiť kariéru ktoréhokoľvek človeka podľa vlastného uváženia. Keď dôjde k vojne, nepochybne ich nájdeme vo všetkých kľúčových pozíciách a budeme im vydaní na milosť či nemilosť. Potom vyjde najavo skutočný cieľ svetovej vojny. Dokiaľ Židia nemajú Nemecko vo svojej moci, nikdy nedokážu realizovať svoj konečný cieľ – svetovú nadvládu. Preto musí byť Hitler zvrhnutý a opäť nastolená židovská moc.“

V tejto atmosfére nenávisti, nedôvery a odporu, ktoré vytvorila protihitlerovská propaganda, západní vodcovia boli naklonení najhoršiemu možnému výkladu každej zahranično-politickej iniciatívy Hitlera. Bol vydaný napospas agresívnym psychopatom v židovskej tlači, a teda sa mu nedostalo žiadneho uznania legitímnych nárokov Nemecka.

Po Mníchovskej konferencii prešlo riadenie britskej zahraničnej politiky z rúk premiéra Chamberlaina na ministra zahraničných vecí lorda Halifaxa, ktorý hneď zahájil neúprosnú kampaň na vyprovokovanie vojny s Nemeckom. Halifax sa spojil s niekoľkými britskými lídrami z pravice aj ľavice, ktorí ostro karhali Hitlera a nacistov a tlačili ich k vojne. Najvýraznejší medzi nimi bol sir Robert Vansittart, šéf diplomatického poradenstva britskej vlády, ktorý vytvoril protinacistické rádiové vysielanie.

Vansittartovo rozhlasové vysielanie bolo zamerané na „prebudenie“ britskej verejnosti a upozornenie na „povahu beštie“ – na militarizmus, agresiu a slepú poslušnosť, ktoré boli podľa Vansittarta vlastné Nemcom od doby Tacita, a ktoré znamenali nebezpečenstvo pre ich susedov. Vansittart použil metaforu s vtáctvom druhu vrieskavec (butcherbird, lat. Cracticus – p.p.), ktoré mohol sledovať pred rokmi na Čiernom mori, kde bezohľadne eliminovali svoju korisť jednu za druhou. Podľa názoru Vansittarta nacizmus nebol žiadnou odchýlkou, ale logickým výsledkom nemeckej histórie. Vansittart spolu s ďalšími označovali každý krok Hitlera v zahraničnej politike ako ďalšie „prekvapenie“ a vyhlasovali, že sa mu nedá veriť a musí byť „zastavený.“ Vansittartove vysielanie bolo veľmi efektívne v podnecovaní britskej verejnej mienky proti Nemecku.

V skutočnosti Hitler už od nástupu do funkcie jasne vyhlasoval, že má v úmysle získať späť všetky územia, ktoré boli od Nemecka odtrhnuté Versailleskou zmluvou. Aj jeho plán jediného nemeckého štátu, v ktorom by žili všetci Nemci, bol známy od začiatku. „Ein Reich, ein volk, ein führer“ (jedna ríša, jeden národ, jeden vodca) opakoval znova a znova. Podarilo sa mu remilitarizovať Porýnie, pripojiť Rakúsko a Sudety – to všetko mierumilovne. Súčasťou Východného Pruska sa stala aj väčšina nemeckého mesta Memel, ktoré bolo získané od Litvy. Jedinými zostávajúcimi kúskami skladačky bol Danzig a koridor cez Poľsko. Bolo zrejmé, že sú na rade. Hitler to už jasne ukázal. Zriekol sa však akéhokoľvek nároku na Alsasko a Lotrinsko, ktoré boli pripojené k Francúzsku po Prvej svetovej vojne. Hitler jednoznačne ohlásil svoj plán a potom podľa tohto plánu postupoval – presne tak, ako to ohlásil.

Navyše mnohí svetoví štátnici, novinári a akademici súhlasili s Hitlerovými požiadavkami na prinavrátenie týchto nemeckých území a vyhlásili, že jeho požiadavky sú primerané a spravodlivé. Versailleská zmluva bola založená na klauzule „vojnovej viny“, ktorá vinila zo začatia Prvej svetovej vojny Nemecko. Revizionistickí historici už dávno vyvrátili tieto tvrdenia o vojnovej vine, takže neexistoval žiaden základ pre ťaživé podmienky Versailleskej zmluvy, a tá mala byť zrušená dávno predtým, ako sa dostal Hitler do svojej funkcie. Od Churchilla, Halifaxa, Vansitterta a ďalších členov „vojnovej strany“ bolo jednoducho nehanebné, keď označovali kroky Hitlera ako „agresiu“ alebo „prekvapenie.“ Nebola pravda, keď tvrdili, že jeho slovám sa nedá veriť.

Poľský problém

Versailleská zmluva odčlenila od Nemecka veľké územia aj spolu s nemeckým obyvateľstvom a vytvorila nový suverénny štát Poľsko. To zahŕňalo aj pás územia cez celé Nemecko, aby Poľsko malo prístup k Baltickému moru, tzv. Poľský koridor. Hlavným problémom koridoru bolo, že rozdelilo Nemecko na dve časti – Východné Prusko a zvyšok Nemecka. Nemci, ktorí cestovali medzi Nemeckom a Východným Pruskom, museli cestovať loďou, aby obišli koridor. Cez koridor nebolo povolené prechádzať. Aj nemecké mesto Danzig bolo vyňaté spod správy Nemecka a bolo umiestnené pod dohľad Ligy národov ako „slobodné mesto“, aby bolo Poľsku umožnené využívať jeho prístavné zariadenia. Približne jeden a pol milióna etnických Nemcov žilo na tomto území pod kontrolou Poľska ako občania druhej triedy.

Toto územie aj jeho obyvateľstvo boli po stáročia nemecké a od začiatku obyvatelia jasne vyhlasovali cez nespočet masových demonštrácií, že nechcú byť oddelení od Nemecka. Danzig bol členom starej hanzy a bol tým najnemeckejším z nemeckých miest. Jeho populácia pozostávala na 96 % z Nemcov a pri plebiscite hlasovali jednoznačne za návrat do Nemecka. Etnickí Nemci, ktorí žili v tomto regióne, sa odrazu stali minoritou v nepriateľsky naladenom poľskom štáte pod poľskou nadvládou, a trpeli rovnakými represiami a diskrimináciou, ako Nemci v Sudetách. Nemecko malo spravodlivý nárok na vrátenie celého územia, ktoré bolo odtrhnuté Versailleskou zmluvou, a mnohí svetoví lídri to otvorene uznávali. Prominentný britský odborník na Nemecko a nemecké záležitosti William Harbutt Dawson napísal v „Nemecko pod tlakom zmluvy“ (Germany Under the Treaty), 1933:

„… žiadna okolnosť v Európe dnes nie je takou vážnou a istou hrozbou pre mier, ako koridor rozdeľujúci Nemecko na dve časti a odčleňujúci Danzig – jedno z najviac nemeckých miest – od vlasti. Môže si Európa dovoliť ignorovať túto hrozbu a nechať veci tak, ako sú? To by sa rovnalo privolaniu katastrofy, pretože podmienky v koridore sa po 12 rokoch poľskej okupácie namiesto zlepšovania neustále zhoršujú.

Dnes je úplne jasné, že všetky potreby poľského obchodu, súčasného aj budúceho, môžu byť uspokojené aj bez koridoru, a že dobré vzťahy medzi Nemeckom a Poľskom, ktoré sú zásadné pre udržanie mieru v Európe, nebudú možné, pokiaľ bude pokračovať táto politická obludnosť. Väčšia časť tohto územia by sa mala vrátiť späť ku krajine, ktorej vďačí za svoju kultúru.“

Halifax a „vojnová strana“ však odmietli uznať oprávnené požiadavky Nemecka a označili každý z Hitlerových revanšistických krokov za jasnú agresiu a dôkaz jeho zámerov na ovládnutie sveta. Dokonca tvrdili, že mal plány so samotnou Britániou. Pre žiadne z týchto tvrdení neexistoval jediný dôkaz. V tej istej dobe preziden Roosevelt absurdne varoval americký národ pred možnou nemeckou inváziou do Spojených štátov cez Južnú Ameriku.

Hitlerova ponuka Poľsku

Poľsko malo tradične nepriateľský vzťah k Nemecku a celému nemeckému národu, takže Hitler postupoval opatrne pri pokuse urovnať tento posledný územný spor. Vo svojom prístupe bol umiernený a prejavoval veľké uznanie pre poľské záujmy. Britský veľvyslanec v Berlíne, sir Neville Henderson, uznal Hitlerov rozumný prístup:

„Či veríte alebo nie, zo všetkých Nemcov je Hitler ten najmiernejší pokiaľ ide o Danzig a koridor.“

Dňa 24. októbra 1938 dal Hitler cez svojho ministra zahraničných vecí von Ribbentropa poľskému veľvyslancovi Lipskemu návrh štvorstupňového plánu, ktorý by napravil nespravodlivosti Versailleskej zmluvy a tiež odstránil všetky trecie plochy medzi Poľskom a Nemeckom.

1. Návrat slobodného mesta Danzig do Ríše, ale bez prerušenia jeho ekonomických väzieb s Poľskom. Táto ponuka by zaručila Poľsku voľné prístavné privilégiá v meste Danzig, ako aj extrateritoriálny prístup do prístavu.

2. Nemecko nebude požadovať navrátenie svojich bývalých území, teraz nazývaných Poľský koridor, ale Nemecku bude umožnené vybudovať diaľnicu a železnicu cez Poľský koridor, aby spojilo Nemecko s Východným Pruskom.

3. Uznanie vzájomných hraníc medzi Nemeckom a Poľskom bude trvalo vyriešené. Inými slovami, Nemecko nebude žiadať o vrátenie akéhokoľvek územia postúpeného Poľsku Versailleskou zmluvou.

4. Pakt medzi Nemeckom a Poľskom z roku 1934 bude predĺžený z 10 na 25 rokov. (V nemecko-poľskom pakte z roku 1934 sa obidve krajiny zaviazali vyriešiť svoje problémy prostredníctvom bilaterálnych rokovaní a zriekli sa ozbrojeného konfliktu po dobu 10 rokov. Tento pakt efektívne normalizoval vzťahy medzi Poľskom a Nemeckom, ktoré boli predtým napäté hraničnými spormi z Versailleskej zmluvy.)

Pri jednaní s Poľskom sa nemohol Hitler zachovať rozumnejšie.

Kristallnacht

Počas rokovaní došlo v Nemecku k nešťastnej udalosti nazývanej „Kristallnacht“ (krištáľová noc), vďaka ktorej došlo k ďalšej zmene svetovej verejnej mienky o Nemecku. Nemohlo k tomu dôjsť v horšej chvíli. Udalosťou, ktorá spustila Kristallnacht, bola vražda nemeckého diplomata Ernsta vom Ratha v Paríži mladým židovským mužom Herschelom Grynszpanom 9. novembra 1938. Rodina Grynszpana spolu s približne ďalšími 15 000 Židmi, ktorí po roku 1914 vstúpili do Nemecka z Poľska, a ktorí neboli nemeckí občania, boli vyhostení z Nemecka späť do Poľska 27. októbra 1938. Sedemnásťročný Herschel Grynszpan, ktorý v tom čase žil so svojim strýkom v Paríži, postrelil a zabil Ratha priamo na nemeckom veľvyslanectve, aby sa pomstil za deportácie, hoci Rath osobne s tým nemal nič spoločné. Správy o vražde boli vo všetkých nemeckých novinách.

Protižidovská averzia už bola aj tak na vysokom stupni vďaka židovskej „svätej vojne“ proti Nemecku. Nemecký národ pobúrila Rathova vražda. V noci z 9. na 10. novembra prechádzali skupiny mladých ľudí židovskými štvrťami, rozbíjali okná židovských obchodov a domov a zapaľovali synagógy. Zúčastnili sa jednotlivci z SA. Oficiálny postoj Nemecka k týmto udalostiam bol, že šlo o spontánne výbuchy rozhnevaných nemeckých občanov na vraždu nemeckého diplomata Židom. Medzinárodná židovská tlač však hneď obvinila nacistických predstaviteľov, konkrétne Goebbelsa, z organizácie celej udalosti.

Dá sa o tom však pochybovať, pretože hneď skoro ráno po výtržnostiach krištáľovej noci oznámil Dr. Goebbels v rozhlasovom vysielaní, že akékoľvek konanie proti Židom je prísne zakázané a varoval prísnymi trestami za neuposlúchnutie tohto príkazu. Mnoho ľudí bolo zatknutých za páchanie násilia na Židoch. Úradníci vlády aj nacistickej strany zúrili nad týmito udalosťami a ich vplyvom na negatívnu protinemeckú propagandu, ktorá samozrejme ihneď prišla. Hitler taktiež zúril, keď sa dopočul o udalostiach. Okamžite vyslal telegram všetkým gauleiterom:

„Na základe výslovného príkazu najvyššej autority nesmie v žiadnom prípade a za žiadnych okolností dôjsť k podpaľovaniu židovských podnikov alebo iného majetku.“

Nepriaznivej medzinárodnej reakcii sa nedalo vyhnúť a verejná mienka o nacistickom Nemecku dramaticky poklesla. Britský historik Martin Gilbert, sám Žid, napísal:

„Žiadna udalosť v histórii nemeckých Židov počas rokov 1933 až 1945 nebola tak rozsiahlo propagovaná. Správy od zahraničných novinárov pracujúcich v Nemecku vyvolali vlny šoku po celom svete.“

V The Times of London napísali:

„Žiaden zahraničný propagandista snažiaci sa očierniť Nemecko pred svetom, nemohol prekonať príbehy o pálení a mlátení bezbranných a nevinných ľudí, ktoré včera potupili krajinu.“

Vôbec nebolo treba zveličovať to, čo sa stalo. Násilnícke správanie voči nemeckým Židom bolo skutočne hanbou. Ale medzinárodná židovská tlač svojim typickým štýlom zveličila udalosť napriek všetkému, čo sa skutočne stalo, a poskytovala výpovede svojich údajných „očitých svedkov.“ Títo vypovedali o skutočných orgiách brutálneho násilia, znásilňovania a vraždenia veľkého počtu nevinných Židov po celom Nemecku, ako aj o rozsiahlych škodách na židovskom majetku. Tieto prehnané správy dosiahli to, čo chceli – obrátenie svetovej verejnej mienky proti Nemecku. Nedáva to zmysel, aby nemecká vláda alebo nacistická strana zorganizovali takýto pogrom, ktorý by vyústil do takej negatívnej publicity, ktorá by ublížila omnoho viac Nemecku a nacistom, než Židom. Nemecká vláda a úrady boli už aj tak veľmi citliví na hysterickú protinacistickú propagandistickú kampaň a dávali si pozor, aby nevytvárali ďalšie incidenty, za ktoré by mohli byť kritizovaní. Je pravdepodobnejšie, že Kristallnacht bol spontánny pogrom proti Židom spôsobený nárastom nepriateľstva vďaka medzinárodnej židovskej „svätej“ vojne proti Nemecku a spúšťačom bola vražda von Ratha.

Následkom udalostí počas krištáľovej noci začala svetová tlač nesmierne sympatizovať so Židmi a voči Nemecku sa stavala tvrdo nepriateľsky. Vo Francúzsku, Británii a Spojených štátoch sa po krišťálovej noci začalo stále viac ozývať volanie po vojne proti Nemecku.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti