::protiprudu.org Proti prúdu
za čo a s kým sme my Slováci bojovali.
V roku 2007 vydal Historický ústav Slovenskej akadémie vied knihu prejavov a článkov prezidenta Jozefa Tisa z rokov 1938-1944.
Slovenská republika, ktorej bol Dr. Jozef Tiso prezidentom, ocitla sa v tom čase preskupovania síl a tvorby takzvanej Novej Európy pod nemeckým vplyvom. Z tejto skutočnosti vyplynul aj charakter zahraničnej politiky nášho štátneho útvaru, ktorým obnovil slovenský národ svoju štátnosť v dvadsiatom storočí po tom, čo pred tisícročím zanikla Staroslovienska ríša.
Na Slovensku sú v súčasnosti ľudia, ktorí odsudzujú skoro všetko, čo súvisí s obdobím slovenskej štátnosti v rokoch 1939-1945. Zároveň existujú skupiny, ktoré nekriticky obdivujú, ba až zbožňujú to, čo súvisí so Slovenským štátom z rokov 1939-1945 a jeho prezidentom Dr. Jozefom Tisom. V živote to však chodí tak, že nič nie je na jednej strane ani celkom temné a na druhej strane je potrebné vidieť aj chyby. Ak dokážeme nájsť vo svojej minulosti slabšie i svetlejšie stránky a poučiť sa z nich pre prítomnosť a budúcnosť, vtedy má história svoj zmysel.
Hodnotiť vtedajšiu zahraničnú politiku a začínať v momente, keď bol Jozef Tiso 13. Marca 1939 na stretnutí u Adolfa Hitlera, je podľa môjho názoru už dosť neskoro. Vtedy už tých prijateľných možností veľa nebolo a náš vtedajší prezident si v tom momente vybral (a Slovenský snem na druhý deň potvrdil) tú, ktorá viedla ku vzniku Slovenského štátu a ktorá zabránila rozdeleniu nášho územia na tri časti.
Jedno srbské príslovie hovorí: „Ak sa nedohodneš s bratom, budeš poslúchať pána“. Štáty Západu, ktoré celé stáročia ašpirujú na pozíciu pánov v tomto slovanskom stredoeurópskom priestore, nás v Mníchove 30. Septembra 1938 zradili a otvorili tak cestu Hitlerovi pre jeho program „Drag nach Osten“. Slováci, ktorým je väčšinou prednejšie patologické stotožnenie sa s kresťanskou náboženskou identitou vatikánskeho tipu ako prihlásenie sa k svojmu rodu – slovanstvu, nedohodli sa s Čechmi na pomeroch v spoločnom štáte a ten sa neudržal. Princíp „divide et impera“ uplatnil tak Západ voči Slovanom z Čiech a Slovenska elegantne a ľahko. Ruský veľvyslanec v Československu, Sergej Alexandrovskij jednal v septembri 1938 niekoľkokrát s prezidentom Benešom a ponúkal mu sovietsku vojenskú pomoc. Sovietsky zväz mohol do Československa okamžite odoslať štyri letecké brigády, celkom 548 bojových lietadiel. Vojenská obrana nášho slovanského priestoru bola možná a reálna (Pozri publikáciu prof. Roberta Kvačka Poslední den, Mníchov-Praha, konec září 1938). No nedošlo k nej. Aj v tomto prípade zvíťazil nezdravý ideologický prístup a tak sa stalo, že sa nespojil brat Čech a Slovák s bratom Rusom proti výbojnému Germánovi, čo tiež prispelo k následným tragickým udalostiam osudným pre celú Európu a celý svet.
Ak teda hodnotíme osobnosť dr. Jozefa Tisa a dianie tej doby, treba brať do úvahy aj tieto skutočnosti a tieto rozhodnutia. Vtedy sa ešte dali veci riešiť inak, po tomto termíne však už bolo Slovensko v zahranične – politickom meradle iba bezmocným objektom politiky mocností. V ďalšom budeme citovať niekoľko vyhlásení prezidenta Tisa, ktoré sú plné pátosu a veľkých slov a majú vyvolať zdanie, že všetko, čo Slovensko robilo, robilo z vlastnej vôle a z vlastného rozhodnutia. Ale vznešené reči už iba zastierajú zrejmý fakt – Slovenský štát sa v tejto situácii v snahe o svoje udržanie stal poslušným vazalom a sluhom Nemecka a nástrojom plánov, ktorých konečným cieľom bolo utvorenie životného priestoru (nemecky: „lebensraum“) na východe a rozloženie slovanského „ľudského odpadu“ podľa Generálneho plánu Ost. Po dokonanej genocíde židovskej, mala ihneď nasledovať genocída Slovanov. Pripomínam, že venovanie ku svojej knihe Mein kampf, ktorá je akýmsi katechizmom nacizmu, napísal Adolf Hitler ešte 16. Októbra 1924. Niet pochýb o tom, že o týchto skutočnostiach a o tomto programe boli dobre oboznámení aj predstavitelia amerického veľkokapitálu – sponzori hitlerovej politickej kampane vo voľbách v tridsiatych rokoch v Nemecku.
Heinrich Himmler takto osvetlil nemecké plány: „Len s tým, že tento slovanský ľudský odpad, túto miešaninu rás rozložíme, bude nám možné ich rasové preosiať, aby sme z týchto podľudí vylovili cennejších, odviezli ich do Nemecka a asimilovali. Ostatné nenemecké obyvateľstvo východu smie mať školské vzdelanie, ktorého cieľom má byť: jednoduché rátanie najviac do 500, napísanie mena, ďalej výučba, ktorej božím prikázaním bude, že musia byť poslušní Nemcom, byť poctiví, dobrí a slušní. Čítať nemusia vedieť.
Bez svojho vedenia bude nám toto obyvateľstvo stáť k dispozícii a dodávať Nemecku pracovné sily pre rozličné podradné práce (cesty, kameňolomy, stavby, ďalej slúžky a pod.)… Vedľa ponemčenia („Eindeutschung“), vyhnania a zotročenia, ďalším populačnopolitickým prvkom musí byť vykynoženie (Vernichtung)…“
Na porade nemeckých generálov dňa 30. Marca 1941 zaznelo z úst Adolfa Hitlera toto: „…bude to rasová vojna. Nadradená nemecká rasa musí definitívne zvíťaziť nad nižšou rasou slovanskou. Z našej strany bude použité všetko. Bude to beštiálna tvrdosť, v ktorej nebude kompromisov, v ktorej nebude miesta pre rytierskosť a podobne…“
Slovenská armáda nastúpila na svoje ťaženie proti ZSSR už 24 hodín po nemeckom útoku, 23. Júna 1941. Boli sme po Nemcoch prvým národom, ktorý udrel na sovietske Rusko, čo ocenil aj Hitler, keď na strane 405 knihy Jozef Tiso, prejavy a články II. čítame parafrázu jeho slov z úst Jozefa Tisa : „Slovenský národ sa nemá čoho báť, lebo sa nebál prvý hlásiť k nám a nebál sa prvý vyraziť proti boľševizmu“!
Začala sa teda vojna na východe a prezident Tiso sa takýmto spôsobom pri tejto príležitosti prihovoril k slovenským vojakom ( Jozef Tiso, prejavy a články II., str. 370-371) dňa 4. Júla 1941: „…v duši svojej som si vás predstavil ako udatných bojovníkov slovenského národa a štátu. Sme na vás všetci hrdí, že ste statočne obstáli v prvom ohni a výborne ste zložili prvú skúšku vojenskej hrdinskosti. Všetci ste sa zaradili do radov tých slávnych slovenských bojovníkov, ktorí svojou chrabrosťou v minulosti vždy len česť a uznanie priniesli slovenskému menu… …zapojili ste sa do víťazného nemeckého frontu po boku všetkých kresťanských národov Európy, aby ste odvrátili od svojho národa a od Európy nebezpečenstvo boľševického pekla. Právom sa menujete križiackymi rytiermi protiboľševického ťaženia za Boha a národ, za kresťanstvo a sociálnu spravodlivosť, za česť a právo svojho národa. Nešli ste na lup, lebo žiadny Slovák nebaží po cudzom, ale bránite len svojeť…“
Súčasný ruský spisovateľ Jurij Muchin takto vidí tento moment z tragického dňa 22. Júna 1941,keď vo svojej knihe Očiernený Stalin píše: „22. Júna 1941 nemecká armáda, tiahnuca za sebou svoloč z celej Európy, napadla ZSSR, realizujúc hitlerovský plán Barbarossa.“ Nuž, môžeme si porovnať a môžeme si vybrať: zatiaľ čo slovenský vojačik bol na východnom fronte z hľadiska nadradenej germánskej rasy tradične považovaný za vhodný „kanonenfutr“ ( nemecky: potrava pre delá), prezident vtedajšieho štátu nazýval našich vojakov „križiackymi kresťanskými rytiermi „ no pre niektorých Rusov sme boli iba „svoloč“.
Prezentovať z našej strany túto vojnu ako rasovú, bolo by nevhodné. Jej suicidálny a protislovanský charakter by bol takto príliš okatý. Na pomoc prišiel minister propagandy Jozef Goebels , v ktorého denníku pri dátume 30. Júna 1941 čítame: „Naše tajné vysielače namierené proti Rusku pracujú v troch hlavných smeroch: prvý vysielač – trockistický, druhý – separatistický a tretí – nacionálno-ruský“. Jedným občanom ZSSR Goebels rozpráva o tom, že sú porušené ideály revolúcie (trockistický vysielač). Druhým hovorí, že je načase oddeliť Ukrajinu, Kaukaz, Gruzínsko, Arménsko a podobne od toho nenávideného Ruska, ktoré tak vykorisťuje a plieni ich bohatstvo. Tretí vysielač goebelsovských propagandistov je oblečený do šiat ruských nacionalistov a hovorí o nevyhnutnosti zvrhnúť židoboľševikov a priniesť tak oslobodenie strádajúcemu ruskému národu.
Čitateľovi knihy Jozef Tiso, prejavy a články II. je zrejmé, že prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso patril k tretej skupine goebelsovských hlasných trúb , ktorý vsadil na nacionálno-ruskú strunu a boj proti židoboľševizmu. Napríklad na strane 480 knihy (zo dňa 5. Júla 1942 na cyrilometodskom odpuste) čítame: „Trápi nás teraz vojna. Ako ani Adojf Hitler ju nechce, ale sa pripravil, aby ju – keď bude k tomu donútený – viedol úspešne, tak ani my boľševikov do vlasti pustiť nechceme… …Nedajte sa pomýliť, to nie je boj proti Rusku, Ale je to boj za Rusko, aby sa konečne ruský národ vyslobodil zo starej kliatby. Nie, my proti ruským bratom nebojujeme, ale my bojujeme proti satanovi z pekla vyšlému a budeme bojovať, pokiaľ nezničíme boľševizmus…“ Na strane 400 (12. Október 1941, Bratislava – zahájenie akcie Vojnovej zimnej pomoci): „Gigantický zápas európskych národov vedie sa o novú Európu. Je nad všetko jasnejšie, že nová Európa nemôže byť nastolená dotiaľ, kým pliaga boľševizmu nie je zničená…“ „…Červený je obzor sveta od plameňov vojny, tečie prúdom krv ľudská, hromadia sa obety hodnôt, naliehajú úzkosti na úbohé ľudstvo, nie div – vred sa dostal tak hlboko, že len takáto ostrá operácia je v stave ho i s koreňom vyoperovať. Nová Európa ale je už na obzore a my, Slováci, i tak ako národ i ako jednotlivci tiež musíme prejsť operáciou obrody, aby sme boli hodní včlenenými byť do novej Európy.“
14. marca 1940 v Bratislave – J. Tiso o úlohách armády (kniha str.211): „Slovenská armáda, ako každá iná armáda je prostriedkom obrany nedotknuteľnosti hraníc Slovenskej republiky, ochrancom prirodzených práv slovenského národa na svojský život.“ Pán prezident Tiso 29. Apríla 1940 na pracovnej porade vyšších dôstojníkov slovenskej armády (str.223) povedal: „Naša armáda nesmie byť útočným ohniskom strednej Európy, ale musí byť budovateľom národného domova“. Napriek tomu sa stalo, že naša armáda bola agresorom proti štátu, ktorý nám nehrozil územnými či inými požiadavkami. Naopak, bol ochotný našu územnú celistvosť vojensky chrániť. Ako obhájil v tomto prípade obranný charakter našej armády pán prezident? Nuž tak, že za agresora vyhlásil toho, koho sme spolu s Nemcami a ostatnou svoločou Európy napadli, ako je to uvedené vo Vianočnom posolstve zo dňa 24. Decembra 1941 (str.424): „Bezbožnícky a beznárodný boľševizmus bol útočníkom, ktorý celých 20 rokov sa zbrojil a chystal napadnúť Európu, aby zapálil v nej oheň svetovej revolúcie“.
Stojí tiež za pozornosť si pripomenúť slová nášho prezidenta Tisa zo dňa 20. Apríla 1941 keď v Bratislave na slávnostnom obede, ktorý usporiadal nemecký vyslanec H. E. Ludin pri príležitosti narodenín A. Hitlera povedal: „…my, slovenský národ, sťaby benjamín medzi národmi, čo budujú novú Európu, vidíme v Adolfovi Hitlerovi otca tej veľkej rodiny národov, do ktorej sme sa hlásili medzi prvými, a boli sme Führerom tak ľudsky pochopení. Adolf Hitler ja pre nás skutočným otcom, a preto práve dnes, v deň jeho narodenín, Slováci ako statočné deti, dávajú mu svoju lásku akoby uvitú kyticu…“ „…Nech žije Adolf Hitler, ako otec veľkej rodiny národov novej Európy, medzi ktorými slovenský národ chce obstáť v každých časoch i v zlom i v dobrom po jeho boku vo vernosti!“
Akokoľvek to zo začiatku na východe vyzeralo ako jasné a rýchle víťazstvo, časy sa naozaj zmenili. Údajný „židoboľševický vred“ sa akosi vyoperovať nedarilo a nakoniec ani nepodarilo. Našťastie! Za to sa podarilo v rámci „kresťanského križiackeho ťaženia“ na východ naplniť štatistiku týmito číslami: Vo vojne Novej Európy proti ZSSR bolo rozbitých a vyplienených 1 710 sovietskych miest, viac ako 70 000 dedín, zničených 6 000 000 obytných domov, o prístrešie prišlo 25 miliónov ľudí. Zničili školy, nemocnice. Cez 65 000 km železničných tratí, 98 000 poľnohospodárskych družstiev, 2 890 traktorových staníc, ulúpených bolo 7 miliónov koní, 17 miliónov kusov dobytka, 20 miliónov prasiat, 27 miliónov oviec. Bolo zničených 30% vtedajšieho národného bohatstva ZSSR. Rusov zahynulo asi 27 miliónov, Slovanov celkovo asi 35 miliónov. Z 5,75 milióna sovietskych vojnových zajatcov bolo 3,3 milióna zversky umučených. Bol to holokaust Slovanstva.
Je zaujímavé, že vtedajšiemu Tisovmu režimu sa často dáva za vinu podiel na holokauste židov. No podiel na holokauste Slovanov sa veľmi nespomína…
Dňa 29. Septembra pri dožinkových slávnostiach v Ružomberku vo svojom prejave slovenský prezident Jozef Tiso poznamenal(str.278): „…nedajbože, aby to Nemci prehrali.“ Nuž, stalo sa. Po tom, čo spáchal Adolf Hitler 30. Apríla 1945 samovraždu a velenia Veľkonemeckej ríše sa ujal admirál Karl Dönitz, vtedajší najvyšší slovenskí predstavitelia mu stihli poslať ešte blahoprajný telegram a vyjadrenie vernosti. Do ukončenia vojny v Európe ostávalo niekoľko dní…
Ako prví sme Slováci s Nemcami do vojny proti ZSSR skočili a vtedajšia naša reprezentácia spolu s prezidentom Tisom s nimi vydržala až do úplného konca…
Nuž, vernosť je pekná a šľachetná vlastnosť. Je len podstatné rozlíšiť, akým hodnotám má byť táto vernosť zachovaná. Tu je treba si vziať z histórie poučenie pre budúcnosť. Na tárajov a demagógov Tisovho tipu si je treba dať v budúcnosti väčší pozor.
Obávam sa však, že naša súčasnosť nesvedčí o tom, že by sme sa nejako zvlášť poučili z vlastných dejín. Pár týždňov po posledných parlamentných voľbách, v ktorých zvíťazila politická strana SMER, hlásiaca sa k národnému a sociálnemu princípu, konala sa na Slovensku 12. Apríla 2012 konferencia Globsec. Predseda vlády Slovenskej republiky Róbert Fico na tejto konferencii predniesol prejav , v ktorom okrem iného povedal: „My sme veľkými zástancami rozširovania EÚ a Severoatlantickej dohody na juh a na východ v Európe.“
Za koho tu hovorí náš terajší predseda vlády? Zase nám tu niekto, kto stojí na čele štátu, prezentuje cudzí brutálny tlak a vydieranie zo zahraničia ako našu najvlastnejšiu vôľu? Zase nás má čakať funkcia „kanonenfutr“ pri novom „drag nach osten“?
autor: Tibor Korečko
Áno, aj to je pohľad na dejiny. Nepopieram, nie som s ním úplne stotožnený. Autora však v žiadnom prípade neodsudzujem a ďakujem mu za článok. Je potrebné k revidovaniu dejín veľa pohľadov z ktorých sa potom dá viac menej určiť zlatá stredná cesta v tomto svete, ktorý sa pohybuje od mantinelu po mantinel.
Pri citani tychto riadkov ma az mrazilo po chrbte, uvedomujuc si pri tom, ze cely nas parlament je akymsi vazalom Nemecka a jeho pokracujucemu sialenemu snu o Tretej risi. Zase su ti Cesi o veky kusisko rozumnejsi ako my hlupi Slovaci…
Celý ten text je zmätený.
Autor zle napísal všetky dve nemecké slová – Drang nach Osten, Lebensraum.
Z celého textu trčí antikatolicizmus a jedovatá povýšenosť voči nemu.
A citujem z textu :
„Údajný „židoboľševický vred“ sa akosi vyoperovať nedarilo a nakoniec ani nepodarilo. Našťastie!“
Takže „ďakujem “ pánovi Korečkovi za jeho chválu židoboľševickej diktatúry, ktorú som sám zažil. Ale na valale to zrejme vidia inak.
Obidva spomínané nemecké výrazy použité v článku, sú uvedené korektne.
Wikipédia udáva: DRANG NACH OSTEN (česky „touha po východu“, „tah na východ“, …) byl pojem, který byl poprvé použit v 19. století k pojmenování německé expanze do slovanských zemí. Tento název se stal mottem německého nacionalistického hnutí ke konci 19. století. V některých historických rozpravách kombinuje „Drang nach Osten“ historické německé osídlování východní Evropy, středověké vojenské expanze germánských rytířů, germanizační strategie a válečný konflikt novověkých německých států, jako je nacistický LEBENSRAUM. Drang nach Osten byl jedním z podstatných elementů německého nacionalismu a jednou z částí nacistické ideologie. 7. února 1944 Adolf Hitler řekl: Je to východním směrem, stále a pouze na východ, kam se musí naše lidská rasa rozšířit. Je to směr, který pro expanzi německých obyvatel nařídila sama příroda.
To, že Nemci vojnu prehrali a národy Sovietskeho ju vyhrali, je pre niekoho smola, pre iných šťastie. Myslím, že aj slovenský národ sa môže tešiť z tejto skutočnosti, pretože aj nás s veľkou pravdepodobnosťou očakával neblahý osud zotročenia a čiastočného vyhladenia, ktorý Nemci chystali pre všetkých Slovanov.
Ak sa katolícka cirkev a katolícka politická reprezentácia Slovenska tej doby pridala na stranu tých, ktorí pod kepienkom boja proti „židoboľševizmu“ išli PROGRAMOVO likvidovať Slovanov ako rasu, zdiskreditovala sa dostatočne sama. V takomto konaní známky jedovatej povýšenosti diskutujúci Frko nevidí? Takéto jednanie iba ťažko môže vyvolať úctu a rešpekt, pretože že je v najostrejšom protiklade s prirodzeným pudom sebazáchovy, o ďalšom nehovorím. Pokúsil som sa poukázať na niektoré protiklady medzi rečami a skutkami vtedajšej politiky a jej predstaviteľov.
Slovensko sa stalo v tej dobe nielen územím, odkiaľ udrela na Rusko vojenská sila. Bolo aj miestom, odkiaľ sa chystala náboženská ofenzíva voči východnému Slovanstvu, ktoré bolo pravoslávne a samozrejme pod Rím nikdy nepatrilo.
Tu je text referátu Ruského laického apoštolátu pre šírenie rím.-kat. sv. Cirkvi v Rusku, ktorý bol prednesený dňa 30. júla 1940 v Ružomberku a ktorého názov je „Národ Ruský chce sa vrátiť do lona rím. katolíckej cirkvi“:
Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!
Vaša excelencia a Veľadôstojní pánovia!
Dnešná mimoriadna situácia pripravuje snadné umožnenie misijného pôsobenia a náboženského života v Rusku, súčasne podľa dnešnej skutočnosti v Rusku celý veľký a zbožný útrpný národ ruský chce sa pomocou Všemohúceho Pána vrátiť čím skôr do lona svojej milovanej Materi, rím. Katolíckej sv. Cirkvi, ktorú v roku Pána 988 pod vedením sv. Vladimíra on natrvalo prijal.
Veľké, mocné a bohaté katolícke Rusko bude najspoľahlivejším, ako aj najtrvalejším spojencom, ochrancom a podporovateľom rím. Kat. sv. Cirkvi a katolíckeho Slovenského štátu. Preto dnešný stav náboženského života v Rusku zaslúži si Vašu láskavú pozornosť, lebo Vy ráčite byť tou Petrovou skalou, na ktorej Pán náš Ježiš Kristus vybudoval svoju nepremožiteľnú sv. Cirkev večnej Pravdy.
Sociológia náboženského života v Rusku je dnes celkom závislá na skutočnosti, že jestvuje veľmi zbožný a z celej svojej dobrej a čistej duše Pána Boha milujúci veľký národ ruský, ktorý dnes vôbec nemá nábožensko-duchovného vedenia a u ktorého hlboká zbožnosť a bezmedzná láska k Všemohúcemu Pánu je každému známa. Tu treba objektívne konštatovať, že bývalé ruské pravoslávie, k veľkej spokojnosti zbožného a veriaceho národa ruského, už zomrelo a dnes v Rusku vôbec nejestvuje. Ono žalostne sa rozpadlo ako beznádejné a ako hnijúca mŕtvola na niekoľko nedogmatických siekt, ako tzv. živá ruská cirkev atď. Súčasne s býv. ruským pravoslávím rozpadlo sa tiež a zomrelo najväčšie zlo Ruska – sbor – každému známych, nevzdelaných a biednych ruských pravoslávnych popov a biskupov, ktorý jedine z dôvodov sebeckých a proti dobrej vôli veriaceho ruského národa zaslepene prevádzal svoj najväčší smrteľný judášsky hriech: umelé odpadnutie bývalého ruského pravoslávia od Námestníka Kristovho. Toto aj priviedlo bývalé ruské pravoslávie k jeho prirodzenej smrti, keďže zbožný národ ruský inštinktívne z duše vždy synovskou láskou oddane miloval rím. Kat. sv. Cirkev, čomu dal aj praktický dôkaz v Rusku v dobe ťažkého prenasledovania Spoločnosti Ježišovej na západe.
Dnes zbožný a veriaci veľký ruský národ potrebuje ako nábožensko-duchovné vedenie svätých a vzdelaných rím.-kat. biskupov a kňazov a preto rozhorčene odmietol biednych, nudných a nevzdelaných ruských pravoslávnych popov a biskupov, ktorých 90% dnes v samom Rusku dobrovoľne je v členstve tzv. ligy bezbožníkov, ktorá úradnou cestou vedie aktívnu propagandu proti každému náboženstvu a ide tak ďaleko, že zaslepene odmieta aj samé jestvovanie Všemohúceho Stvoriteľa.
Ruské emigrantské nedogmatické pravoslávie tiež sa rozpadlo ako hnijúca mŕtvola a je spravované slobodnými murármi – aktívnymi nepriateľmi katolíckej Cirkvi.
Tak na Slovensku slobodomurárski majstri Beneš, Prchala a Kramář založili z nesprávne vysvätených a nevzdelaných ruských popov v Ladomírovej, Lutíne a v Bratislave strediská hnijúceho slobodomurárskeho, nedogmatického ruského emigrantského pravoslávia, ktorých jedinou judášskou úlohou je, aby zabili, rozoštvali a tak zničili katolícku sv. Cirkev na Slovensku.
Ruskí emigrantskí popovia, biskupovia a tá ruská emigrácia, ktorá zostala v tzv. ruskom emigrantskom nedogmatickom pravosláví, duchovne je mŕtva, biedna, vôbec nie je schopná svedomitej práce a podľa svojho slobodomurárskeho smýšľania je všeobecne škodlivá a preto ju ruský národ nikdy k sebe nepripustí.
Postupne za posledných 25 rokov nebohé bývalé ruské pravoslávie bolo v Rusku ja v emigrácii tak zašpinené a tak hlboko samo seba natrvalo zdiskreditovalo, že teraz medzi celým národom v Rusku vyvoláva iba všeobecný posmech a pohŕdanie, preto základy pre uskutočnenie náboženskej únie v Rusku natrvalo sú úplne zničené tým, že bývalé nebohé ruské pravoslávie dnes v Rusku už vôbec nejestvuje, ale okrem toho jestvuje tam dnes 9 miliónov vôbec nepokrstených ruských detí a mladých ľudí, ktorí potrebujú sv. krst práve tak ako každý pohan.
Po rozpade nebohého bývalého ruského pravoslávia veľký a zbožný ruský národ inštinktívne s pomocou Boha hľadá správnu cestu k Pánovi a s veľkou radosťou ju našiel, a preto chce sa čím skôr vrátiť do lona svojej milovanej Materi, rím.-kat. sv. Cirkvi. V dôsledku toho dnes ako plnomocná náboženská reprezentácia celého veriaceho národa ruského jestvuje ruský laický apoštolát pre šírenie rím.-kat. sv. Cirkvi v Rusku, ktorý s veľkou radosťou v najhlbšej úcte a v bezmedznej pokornej oddanosti, so synovskou láskou v mene všetkých skutočne veriacich Rusov uznáva pre Rusko primatus sv. Otca Pia XII. a s pomocou Všemohúceho Pána uskutočňuje náležité prípravy pre šírenie pravej viery v Rusku. Veriaci a zbožný národ ruský, aby sa spoľahol a natrvalo zachránil od sebeckého poručenstva nevzdelaných a biednych ruských pravoslávnych biskupov a popov, chce prijať svetlo Kráľovstva Kristovho, t. j. bezpodmienečne chce sa vrátiť do lona svojej milovanej materi rím.-kat. sv. Cirkvi: omša svätá v latinskom obrade a kázeň a piesne rusky (pre tých Rusov, ktorí by to prijali, bude východný obrad, grécko-katolícky).
Veľký a zbožný národ ruský z duše sa odslúži svojej milovanej materi rím.-kat. sv. Cirkvi, ktorá je jediným a najpoľahlivejším prostriedkom jeho duchovnej záchrany. Tu treba poznamenať to, že celý ruský národ podľa svojej krvi, ducha, zbožnosti, povahy a psychológie veľmi je blízky zbožnému svedomitému a pracovitému národu Slovenskému a k Slovákom má veľkú úctu, dôveru a bratskú lásku. Preto pre úspech šírenia Kráľovstva Kristovho v Rusku je rozhodujúce a veľmi dôležité, aby duchovní vodcovia ruského národa, rím.-kat. misionári, kňazi a biskupi pre Rusko boli pripravení zo Slovákov, keďže vzdelaných rím.-kat. kňazov a biskupov – Rusov ešte niet.
Veriaci v Rusku budú tiež nesmierne šťastní, keď sv. Otec Pius XII. čím skôr láskave vymenuje jedného zo slovenských biskupov za arcibiskupa s dostatočnou plnou mocou pre veci šírenia Kráľovstva Kristovho na východe a keď rím.-kat. kňazi, rehoľníci a klerici na Slovensku začnú sa učiť reč najväčšieho slovanského národa ruského a spomenú si na krásne posolstvo a proroctvo sv. apoštola Andreja, ktoré sa týka aj apoštolského pôsobenia nejcennejšieho duchovného majetku zbožného národa slovenského, t. j. rím.-kat. biskupov, kňazov a misionárov. Záujem šírenia pravej viery tiež odporúča, aby bolo na Slovensku čím skôr obnovené pôsobenie Slovenského apoštolátu sv. Cyrila a Metóda s ústredím na Slovensku. Ako predseda ruského laického apoštolátu pre šírenie rím.-kat. Cirkvi v Rusku, v mene všetkých veriacich Rusov v najhlbšej úcte a oddanosti vrele prosím o láskavé udelenie mi Vášho požehnania a o Vaše modlitby k Všemohúcemu Pánovi a k veľkej Patrónke Slovákov aj Rusov Panne Márii za šírenie rím.-kat. sv. Cirkvi v Rusku – „ut sit unum oville et unus Pastoro!“
Amen.
Sagajdačný Sergej
Profesore ruštiny na r. k. kňazskom seminariu
Predseda ruského laického apoštolátu
Pre šírenie r.k. sv. cirkvi v Rusku
V Ružomberku dňa 3. júla 1940
Ľubovoľný príspevok za brošúru v prospech misijného pôsobenia ruského laického apoštolátu pre šírenie rímskokatolíckej sv. Cirkvi v Rusku možno poukázať tu priloženou složenkou: šekový účet poštovej sporiteľne č. 6.023.
Pán Všemohúci zaplať!
Ruský laický apoštolát
Pre šírenie rím.-kat. sv. Cirkvi v Rusku