Jemen, Ukrajina a pokrytectvo „agresie“

Vojenská intervencia koalície arabských štátov v Jemene, podporená USA, bezpochyby vyvolá konflikt v Jemene a v celkom regióne. Pravdepodobne to bude dlhotrvajúca vojna zahrňujúca mnohých hráčov, z ktorých každý má záujem o presadzovanie svojej vlastnej politickej a geopolitickej agendy.

Je to však medzinárodná reakcia na túto novú regionálnu vojnu, ktorá je zvlášť zaujímavá; konkrétne spôsob, akým Spojené štáty reagovali na túto nepopierateľnú agresiu svojich spojencov zo zálivu. Kým Washington zašiel pri vykresľovaní opätovného spojenia Ruska s Krymom a jeho obmedzenej podpory pre protikyjevských rebelov z východnej Ukrajiny ako „agresie“ až do krajnosti, z príbehu o novej vojne v Jemene ten istý zaujatý výraz vynechal.

Takže sa zdá, že podľa Washingtonu agresia nie je definovaná nijakými objektívnymi indikátormi: použitím vojenského vybavenia, začatím nepriateľských akcií atď. Spojené štáty definujú agresiu radšej prostredníctvom vzťahu medzi daným konfliktom a ich vlastnými strategickými záujmami. Na Kryme a Ukrajine je Rusko agresorom, pretože pri obrane svojich vlastných záujmov a záujmov Rusov konalo proti vedomým geopolitickým záujmom USA, kým rozpútanie nevyprovokovanej vojny Saudskou Arábiou a ostatnými krajinami podporenými USA v Jemene, s vyhláseným cieľom zmeny režimu, sa nepovažuje za agresiu, keďže tá vojna presadzuje záujmy Washingtonu.

Jazyk verzus realita

25. marca 2015 začala koalícia arabských štátov vzdušné bombardovanie Jemenu za účelom vytlačenia rebelskej vlády Húsíov, ktorá pred pár týždňami zvrhla bábkovú vládu Abeda Rabba Mansúra Hádího, podporenú USA a Saudskou Arábiou. Vojna iniciovaná Saudskou Arábiou, spolu s jej spolumonarchiami zo zálivu a Egyptom, bola motivovaná len vedomými záujmami Saudskej Arábie a v širšom zmysle Spojených štátov.

V priebehu hodín od začiatku bombardovania správy z Jemenu naznačili, že desiatky, ak nie ešte viac Jemenčanov bolo zabitých počas vzdušných útokov. Napriek okamžitým stratám na životoch, nehovoriac o zničení infraštruktúry, budov, domov a komunít, Spojené štáty operáciu chválili ako nevyhnutnú pre regionálnu bezpečnosť. Naozaj bolo potvrdené, že hoci neposkytujú priamu vojenskú podporu vo forme vojakov alebo vzdušnej podpory, Spojené štáty sú do operácie úzko zapojené.

Hovorca Rady národnej bezpečnosti, hovoriaci priamo v mene Bieleho domu a Obamovej administratívy, oznámil:

Saudská Arábia, členovia Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive a ostatní podniknú vojenskú akciu, aby obránili hranicu Saudskej Arábie a ochránili legitímnu vládu Jemenu… Na podporu akcií členov Rady… prezident Obama autorizoval poskytnutie logistickej a výzvednej podpory vojenským operáciám vedenými členmi Rady. Hoci sily Spojených štátov nepodnikajú v Jemene priamu vojenskú akciu na podporu tejto snahy, zakladáme Spoločnú plánovaciu bunku so Saudskou Arábiou, aby sme koordinovali americkú vojenskú a výzvednú podporu… násilné prevzatie moci v Jemene ozbrojenou frakciou je neprijateľné a legitímny politický prechod… sa dá dosiahnuť len prostredníctvom rokovaní a konsenzuálnej dohody medzi všetkými stranami.

Takže, vlastnými slovami Washingtonu, agresívna vojenská intervencia do Jemenu je legitímna a podporená USA. Navyše, USA otvorene priznali svoju priamu účasť v kampani vo forme výzvednej a logistickej podpory. Čo presne sa myslí „výzvednou“ a „logistickou podporou“ je určite ponechané voľnej interpretácii. USA nepochybne majú svoje skryté sily zapojené do operácie, pravdepodobne priamo v Jemene, nehovoriac o ich rozsiahlej prítomnosti v celkom regióne.

Fakticky sa vo všeobecnosti uznáva, že CIA bola dôverne zapojená v Jemene prinajmenšom po dobu posledných siedmych rokov, s riaditeľom CIA Brennanom ako integrálnou časťou pestovania vzťahov. Ako informovali New York Times v roku 2012, prístupom Obamovej administratívy v Jemene bolo „nasadiť malé počty vojakov špeciálnych operácií, polovojenských tímov Ústrednej výzvednej služby a dronov.“ Ďalej si treba zapamätať, že samotného Hádího starostlivo vybral Washington v dôsledku pádu vlády bývalého prezidenta Saleha, a že Hádí, Spojenými štátmi opísaný ako „legitímny“ prezident, vládol bez opozície počas groteskne opísaného „demokratického prechodu“ podporeného USA.

Dokopy vzaté je potom objektívnou pravdou, že Spojené štáty sú v Jemene vojensky zapojené prinajmenšom od roku 2012, pomáhajúc svojmu človeku v meste Saná, aby podporili svoju geopolitickú a strategickú pozíciu v regióne, prirodzene, pod záštitou „boja proti terorizmu.“ Takže dáva zmysel, že Biely dom nazval saudskú agresiu legitímnou a chválil ju ako takú. Je taktiež pravdou, že takzvaná „legitímnosť“ vojenskej operácie a samotnej Hádího vlády závisí od amerických záujmov, ničoho iného.

Teraz porovnajme jazyk použitý USA zoči-voči vojne proti Jemenu s diskusnými témami donekonečna opakovanými všetkými úradníkmi USA a takmer všetkými mediálnymi znalcami, pokiaľ ide o ruské akcie na Kryme a Ukrajine. Každý, od republikánskych vojnových štváčov ako John McCain po hovorkyňu ministerstva zahraničia (a neúmyselnú komediálnu ikonu) Jen Psakiovú, opísal kroky Moskvy ako „ruskú agresiu“. Naozaj sa zdá, že samotná fráza sa vo Washingtone a vo vysielaní jeho pätolizačských a podriaďujúcich sa korporátnych médií stala niečím ako mantrou, rámujúcou príbeh ako „jasnú a zjavnú agresiu proti teritoriálnej integrite Ukrajiny“, a iné také prázdne frázy.

Ale zvážme na chvíľu objektívne fakty. Priame ruské vojenské záujmy na Kryme, nespomínajúc bezpečnosť a slobodu rusky hovoriacich ľudí, boli potom, ako Spojenými štátmi podporený puč v Kyjeve zvrhol skorumpovanú, ale demokraticky zvolenú vládu vo februári 2014, pod priamou hrozbou. Rusko v reakcii zahájilo obmedzenú vojenskú operáciu na zabezpečenie Krymu a svojich záujmov. Toto je kritické, pretože táto operácia bola vykonaná bez krviprelievania, bez vzdušných útokov a bez jediného výstrelu. Hoci sa uprostred hluku výkrikov bojujúcich strán a nedôverčivosti z Washingtonu môže na tento aspekt zabudnúť, nesmú naň zabudnúť vášniví politickí pozorovatelia. V skutočnosti bola ruská „agresia“ na Kryme úplne mierumilovná, a ako je evidentné, obranná.

Na druhej strane, „legitímne“ akcie USA, Saudskej Arábie a ich spojencov nepredstavujú agresiu. Nuž, je jasné, že desiatky (a teraz už pravdepodobne oveľa viac) rodín, ktoré stratili otcov a synov, manželky a dcéry počas vzdušných útokov, by to určite nazvali agresiou.

Treba tiež poznamenať, že na rozdiel od Krymu, kde bola ľuďom daná možnosť demokraticky rozhodnúť o svojom vlastnom osude, Jemenčanom takáto možnosť daná nebola. Následkom občianskych vojen a opätovného spojenia Severného a Južného Jemenu došlo k niekoľkoročnému domácemu povstaniu a nech už mohlo nové, Húsíami vedené zriadenie poskytnúť akúkoľvek stabilitu, tá padla na okraj cesty. Navyše, predstava, že Jemen bol za Hádího fungujúcou krajinou by bolo ako povedať, že Francúzsko bolo fungujúcou krajinou za Vichystického režimu. Zvrhnutie Hádího otvorilo možnosť, aby sa vynorila skutočne nezávislá krajina. Toto Saudská Arábia a jej spojenci jednoducho nemohli vystáť, keďže by to vytvorilo precedens pre ich vlastnú, domácu opozíciu, ktorá celkom správne vníma rodinou Saudov ako o niečo viac než zástupcu USA a Izraela.

Zvážme tiež rétoriku „agresie“ pokiaľ ide o veľmi obmedzenú podporu Ruska pre protikyjevských rebelov z Donecka a Luganska. Pri počúvaní západných médií by si človek myslel, že ruská armáda podnikla do týchto regiónov masovú inváziu a bojovala vo vojne proti kyjevskej armáde. Skutočnosťou napriek desiatkam obvinení a stovkám novinových príbehov je, že stále neexistuje dôkaz akejkoľvek ruskej vojenskej prítomnosti vo východnej Ukrajine. Je pravdou, že tam sú ruskí dobrovoľníci a nejaké ruské vojenské vybavenie, ale to je iba ťažko dôkazom akejkoľvek invázie, nie to ešte vojenskej podpory v takom rozsahu, ktorý USA práve autorizovali na zaslanie do Kyjeva. Aj rusofóbne stanovisko by muselo priznať, akokoľvek neochotne, že prítomnosť Ruska vo východnej Ukrajine je minimálna a nepriama.

Teraz to porovnajme s nepochybným bombardovaním, využívajúcim masívne vojenské možnosti, vykonávané Saudmi a ich spojencami v Jemene. V priebehu hodín nasadila táto Spojenými štátmi podporená aliancia viac vojenského vybavenia a spôsobila viac zničenia, než Rusko za viac ako 12 mesiacov. Otázka rozsahu je kritická. Rusko celkom správne vníma hrozbu pre svoje vlastné hranice a záujmy zo strany režimu v Kyjeve podporeného USA a konalo s veľkým stupňom zdržanlivosti. Na druhej strane, Saudská Arábia, ktorá taktiež vníma Húsíami kontrolovaný Jemen ako hrozbu pre svoje hranice a záujmy, odpútala masívnu vojenskú kampaň na zničenie hnutia a uskutočnenie svojej vlastnej zmeny režimu, aby znova dosadila Hádího.

Úroveň pokrytectva z USA, ich spojencov a ochotných médií už nemohla byť jasnejšia. Rusko je „agresor“, kým Saudská Arábia je „obranca“. Irán podporuje zmenu režimu v Jemene, kým USA len podporili „demokratické sily“ na Ukrajine. Asad musí odísť, ale Hádí musí zostať. Nechcem tú myšlienku rozvádzať, ale, ako je to hneď zjavné, legitímnosť a nelegitímnosť udeľujú USA podľa svojich záujmov, nie medzinárodné právo alebo objektívne fakty.

Je nepopierateľnou pravdou, že toto je v nezápadnom svete dobre známe. Avšak tu v USA a na Západe vo všeobecnosti, formujú príbeh tí pri moci, ktorí sa usilujú o presadenie svojich vlastných agend. Oni vyberajú slová a oni diktujú, čo je a čo nie je prijateľné. Oni sú ministerstvom pravdy a myšlienkoví zločinci, ktorí spochybňujú ich príbehy, sú nebezpečnými podvratníkmi a propagandistami. Pravdou však je, že tí, ktorí spochybňujú tie príbehy sú tí, ktorí nepretržite stáli na správnej strane histórie, od Vietnamu cez Irak po Líbyu, Sýriu a Jemen. A ja som hrdý na to, že sa môžem rátať medzi nich.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Eric Draitser